reklama

Krajinou dávnych chánov - časť VIII. (Verní budhizmu)

Predposledná časť cestovateľských zápiskov z potuliek po Mongolsku rozpráva príbeh ktorý ma ako človeka zmenil. Rozpráva príbeh ako piati mladí študenti zo Slovenska prispeli svojou troškou k návratu tibetského budhizmu do krajiny vetra. Dupali bosými nohami po čerstvo natretej dlážke chrámu Lavrin, ozdobovali oltár, nad hlavy mníchov vešali akési farebné ozdoby a večer po práci s nimi popíjali kobylí kumys.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Budhistická stupa v komplexe kláštora Erdene Zuu
Budhistická stupa v komplexe kláštora Erdene Zuu (zdroj: Martin Ondrejka)


Svištie raňajky a čierny mor


Južná časť centrálnehoMongolska je už klasická trávnatá step, ale geograficky sa stále považuje za severnúčasť gobijskej púšte. Belavé jurty kočovných nomádov žiaria na nedoziernychzelených pastvinách a ich obrovské stáda jakov sa pasú v okolí.Z podzemných úkrytov na nás vykukovali stepné svište, ktoré sú obľúbenoulovnou zverou hlavne kvôli cennej kožušine. Lovci používajú na oklamanie týchtozvierat akúsi chlpatú vábničku, ktorou imitujú sviští chvost. Stepné svište súnajväčšími prenášačmi čierneho moru v krajine a tak je ich lov a predajkožušín prísne zakázaný. Všetky dopravné prostriedky, prichádzajúce do hlavnéhomesta z centrálneho Mongolska sú dôkladne kontrolované, aby sa nestalo, žesa nejaké zatúlané svište v batožinovom priestore dostanú do ulíc mesta,kde by mohli prenášať nebezpečné choroby.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu



Neskoro večer dostávame už asi piaty defekt. Na opravu je tmaa tak čakáme na ranné slnko. Nocujeme pri aute. Ako rozbaľujeme stany,prichádzajú miestni pastieri z neďalekých jurtovísk a nevychádzajú z úžasu.Posadajú si okolo a čučia na nás ako na kozmonautov. Mlčky obdivujú konštrukciustanov, ešusy, spacie vaky aj ruksaky. Vrcholom predstavenia je plynový varič apríprava instantného pudingu. Prijímame ich pozvanie na svištie raňajky.
V jurte nášho hostiteľaviselo po stenách množstvo trofejí a zo zákazov si tu ťažkú hlavu určitenerobili. Postavili pred nás plné vedro na kusy posekaných uvarených svišťov,aby sme ochutnali domácu špecialitu. Pri pomyslení na čierny mor nám prešli potele zimomriavky a aj drobné akné na nose sme začali považovať za prvé príznakymoru. Chalani predsa len neodolali a decentne si kúsok ukrojili. Mňa – človekaktorý nejedáva mäso považovali za veľkého čudáka. Podľa nich sa bez mäsa nedáexistovať. A majú pravdu, v Mongolsku určite nie.
So Zan Darbaromsa lúčime v kúpeľnom mestečku Hužirt. Vracia sa naspäť do jeho milovanej púšte,my však musíme na sever. V podvečer, keď slnečné lúče slabnú, berieme nachrbát naše batohy a tak ako mnohokrát predtým v horách severného Mongolska,sa opäť túlame ďalekou mongolskou krajinou. Kráčame sami proti slnku, ktorépráve tichučko zapadá. Noc strávime uprostred šírej stepi pri malom potôčiku,kde si vlažíme naše prešliapané nohy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Verníbudhizmu


Niekoľkokilometrov na východ je drobné mestečko Shankh, kde sme sa neplánovaneutáborili pred západom slnka. Známe je svojim budhistickým chrámom ShankhKhiid, kde žije asi tridsiatka mníchov. Je to jediný tzv. západný kláštorv tomto aimaku, ktorý prečkal obdobie stalinského temna. V roku 1937bol síce zatvorený, neskôr i vypálený a mnoho mníchov nedobrovoľne odišlo dovyhnanstva na ďalekú Sibír, odkiaľ sa väčšina už nikdy nevrátila. Za vieru savtedy platilo životom. Len piatim z nich sa podarilo ukryť a neskôrilegálne udržiavať kláštor pri živote aj napriek veľkému nebezpečenstvu, ktoréim hrozilo. Mnísi zo strachu pred novodobými uzurpátormi poskrývali vzácne Budhovesochy, obrazy a iné sväté cennosti v neďalekých horách. Skrýše časomupadli do zabudnutia a mnoho vzácností sa stratilo naveky.
Stepou sa niesolprenikavý zvuk lesných rohov zvolávajúci shankhských mníchov na večernúmodlitbu. Už sa nemusia skrývať a tajiť svoju oddanosť Budhovi. Žijú si svojimpokojným a tichým životom za múrmi kláštora. Po ťažkých rokoch strávenýchv pracovných gulagoch, tu v meditácii očisťujú svoje duše odprízrakov krutej a násilnej minulosti. Tí, čo prežili sa teraz pokúšajú vrátiťkláštorom v zemi život a pripravujú novú generáciu   mníchov - novicov. Tak je tomu ajv blízkom kláštore Erdene Zuu, kde sme zavítali nasledujúci deň. ErdeneZuu bolo prvé centrum lámaizmu v krajine, založené v roku 1586Abtaichánom. Z pôvodnej stovky chrámov a svätýň tu ostali len tri, ktorésú teraz v intenzívnej rekonštrukcii. Ja s Martinom sme dorazili kukláštoru ako prví. Na pokraji vyčerpania sme poprosili   miestnych mníchov o trochu vody. Keď sa o násdozvedel najvyšší láma, privolil nám ostať cez noc v kláštore. Museli smevyzerať naozaj strápene, keď sa   rozhodolprichýliť nás. Stráviť noc za múrmi budhistického kláštora sa nepodarí len takhocktorému turistovi najmä nie zo Západu. To nám aspoň tvrdil jedenNovozélanďan, študujúci na univerzite tibetský budhizmus. My sme sa chcelimiestnym mníchom nejako odvďačiť a ponúkli sme pomocnú ruku pri rekonštrukciijedného z chrámov. To sme už boli všetci piati opäť spolu a najvyšší lámaTjanderdalai súhlasil s našou pomocou, aj keď stále tvrdil, že by sme maliradšej oddychovať. Dva dni sme pomáhali pri vnútornej výzdobe chrámu Lavrin. Atak sa stalo, že piati mladí študenti zo Slovenska prispeli svojou troškouk návratu tibetského budhizmu do krajiny. Dupali bosými nohami po čerstvonatretej dlážke, ozdobovali oltár, nad hlavy mníchov vešali akési farebnéozdoby a večer po práci s nimi popíjali kobylí kumys. Neuveriteľné, koľkokumysu sa zmestí do ľudského žalúdka. Do mňa tam vtedy naliali hádam aj celédva litre a išiel som prasknúť od toľkého mlieka. Láma Tjanderdalai bol veľmiláskavý a vzdelaný človek. Nakoniec ako všetci budhistickí mnísi, ktorých smepočas našej cesty po Mongolsku stretli. Ich viera je krotká, nenásilná a láskyplnáa takí sú aj jej poslovia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu



Za odmenu sme boli   pozvanína znovuvysvätcovaciu ceremóniu zrekonštruovaného chrámu ako čestní hostiaLavrinu. Sedeli sme hneď v druhej rade za našim hostiteľom. Na omši sazúčastnilo mnoho mníchov z blízkeho i ďalekého okolia  a priletel aj najvyšší mongolský lámaz chrámu Gandan v Ulaanbaatare, ktorý zastupuje v krajinenajvyššieho Dalajlámu, duchovného vodcu všetkých tibetských budhistov.Slávnostný obrad je zdĺhavá procedúra. Pred obradom rodičia novicov prinášajú dosvätyne modlitebné sútry. Mnísi monotónnym hlasom predčítavajú starotibetskésväté texty. Potom akoby mrmlavo spievali za sprievodu znejúceho gongu alesných rohov. V krátkych prestávkach pritom popíjajú kumys. Treba správneodhadnúť, kedy sa ten okamžik blíži a radšej sa taktne vzdialiť. To hovorí zomňa moja skúsenosť po predošlých sedeniach z mníchmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu



Po skončenímodlitieb mladí lámovia Sodzoring a Gansuh pripravujú oltárne obety na ďalšídeň. Niekoľko sto mosadzných kalíškov plnia vodou, kadidlom, sviečkami, múkou aakousi tajomnou monštranciou. Počet a usporiadanie kalíškov je veľmikomplikované a každý deň iné. Obaja sa ho naučili na lámaistických univerzitáchv Indii a Ulaanbaatare. Budhisti veria, že fotografovanie ich oberá odušu. Preto sa radšej pred objektívmi ukrývajú. Bez ich povolenia nie je múdrefotografovanie. My sme však mohli fotografovať mníchov aj pri príprave obetnýchdarov. Neviem, čím sme si zaslúžili ich náklonnosť, ale žili sme medzi nimiv harmónii celých päť krásnych dní, bez toho aby sme mali pocit, žeobťažujeme. Z fotografovania máme však zmiešané pocity. Martin robídokonca prvé zábery z interiéru chrámu Lavrin, čo je nesporne pre amatéraobrovský úspech, no nijak zvlášť ho to neteší. Vraj sa nevie zmieriť s predstavou,že je to svätokrádež. Môžeme si myslieť čo chceme, oni veria, že ich dušakaždým blesknutím fotoaparátu slabne a my nemáme právo im túto vieruzosmiešňovať ani zneucťovať. Veď práve publicita a veľký turistický boom ničiatieto dlho izolované a mystické miesta. Na Zemi ich ostalo len niekoľko a jednéhodňa aj oni podľahnú expanznej komerčnosti. Ostáva len dúfať, že to nebude takskoro a že si svoju nedotknutosť udržia čo najdlhšie. Jediné riešenienachádzame pre nás v tom, že nebudeme povrchní a vynasnažíme sa porozumieťa naučiť sa správať v takom prostredí podľa ich pravidiel a čo najmenejmeniť beh vecí. Zostať len pozorovateľom, ale byť čo najmenej pozorovaný.Neupútavať na seba pozornosť a nikomu nevnucovať svoj životný štýl. Proste byťpokornými pútnikmi hľadajúcimi čosi viac ako len povrchné dojmy. Verím že,pobyt u lámov z chrámu Lavrin zanechal vyryté hlboko v našichsrdciach len tie najkrajšie spomienky. Verím, že nám dali viac ako len vodu,jedlo či nocľah. Dali nám aj kúsok svojho ja. A to nás ako ľudí navždy zmenilo. To becontinued ...

Foto: Martin Ondrejka, Ján Schlőgl



Martin Ondrejka

Martin Ondrejka

Bloger 
  • Počet článkov:  41
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Geológ,cestovateľ - Prírodovedecká fakulta UKKatedra Mineralógie a Petrológie Zoznam autorových rubrík:  Cestopisy očami geológaGeológia pre všetkýchDánske impresieOstatné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu