Také malé vyznanie: O vedcoch a ich múzach

Autor: Martin Ondrejka | 7.6.2005 o 11:20 | Karma článku: 9,66 | Prečítané:  2537x

Už ako školák na základnej škole som túžil pohybovať sa vo sfére vedeckých objavov. Vždy ma uchvacovala práca vedca a túžba po poznaní. Moji kamaráti mali také normálne chlapčenské sny. Chceli voziť svoje mamky na kolotoči, pozerať na Zem z kokpitu lietadla, či veľkej vesmírnej lode, alebo im učaroval Dráčik – požiarnik. Ja som sníval stať sa prírodovedcom.

Mal som asi 12 rokov a tak trochu som vyčnieval z radu. Vraj som bol poslušným synom, ktorý chodil načas domov. Netúlal sa po nociach, nebil svojich spolužiakov. Vždy som rád chodil so svojimi rodičmi do Prírody. Na úbočiach Malej Fatry sme zbierali hríby, čučoriedky, alebo maliny. Otec mi pri každej príležitosti vysvetľoval a ja som hltal každé jeho slovo. Učil ma počúvať a vidieť to čo iní nepočujú, alebo nevidia. Bál som sa, že raz nebude uší, ktoré by ochotne načúvali svetu okolo nás. Nikdy som nevnímal strmé kopce ako niečo únavné, či zbytočné. Bral som ich ako schody k poznaniu. Každým krokom k vrcholu som sa naučil niečo nové. Stúpal som stále vyššie a pozeral na svet z nadhľadu. Niekedy som sa bál výšok, no statočne som vo svojom vnútri bojoval. Výšky skál mi učarovali a opantali moju myseľ. Už som nikdy nezostúpil na inú cestu.

Roky pomaly plynuli a ja som sa stal naozajstným prírodovedcom – geológom. Splnil sa môj detský sen a tak je na čase vybrať si iný. Možno nejaký ťažko dosiahnuteľný, aby som mal po celý život o čom snívať.

Dnes môžem s hrdosťou povedať, že sedím v kuchyni a vidím až pod pokrievku "veľkej" vedy. To, čo som kedysi s úctou počúval a s radosťou sa učil, dnes mám možnosť ovplyvňovať a tvoriť. Podeliť sa s mojim výskumom a formovať náš ľudský pohľad na svet. Tiež sa snažím svojou troškou prispievať k hľadaniu svätého grálu vedy. Zatiaľ nepolapiteľný, ba stále sa vzďaľujúci koniec všetkému bádaniu. Trochu aj dúfam, že tak ďaleko ľudstvo nikdy nedospeje. Tá túžba po poznaní a tajomnosť Prírody by akosi stratili svoj zmysel.

Dnes sa často cítim ako rozprávkar, ktorý si vymýšľa príbehy a počúva svoje múzy. Veľa krát dostatočne bláznivé a na prvý pohľad nepravdepodobné teórie. Snívajú sa mi uprostred noci, alebo ma len tak napadnú v električke cestou do práce, či pri prechádzkach Prírodou. Pre mňa neexistuje nič krajšie, ako keď sa tieto sny, či georozprávky, ako ich s obľubou nazývam menia na realitu preukázanú experimentom. Som predsa len mladý výskumník a mám hlboko zakorenenú predstavu, že ma moji starší kolegovia akosi nebudú brať vážne. Postupne však cítim, že moje argumenty, či hypotézy akceptujú a dokonca aj citujú. Je to naozaj zvláštny pocit, keď stojíte pred auditóriom vedeckých kapacít, ktorí bývavali vašimi učiteľmi, idolmi a oni sú zrazu ochotní uveriť vašim neistým slovám. Určite aj oni majú svoje múzy, ktoré počúvajú a žiadajú o radu. Možno aj oni potrebujú na čas vypnúť, hodiť všetky starosti za hlavu a nechať myšlienky voľne plynúť. A možno aj preto ma chápu, lebo aj ja tak robím. Viem, že inšpirácia je veľmi dôležitá. Niekedy mám rozuzlenie priamo pod nosom aj niekoľko dní, či mesiacov no nevidím ho. Stačí však len jeden záblesk, jedna drobná paralela, či náznak z bežného života a ja precitnem z pomyselného Matrixu nevedomosti. Už mi je zrazu všetko nad slnko jasnejšie a ja nechápem, prečo mi to tak dlho unikalo. Kopla ma múza a to poriadne, až mávam na zadku modriny.

Tak ako sochár tvoriaci z beztvarej hmoty sochu, maliar maľujúci dokonalými ťahmi štetca veľkolepý obraz, či básnik, ktorý svojim perom spája slovíčka v úchvatné metafory, aj vedec skladá drobučké útržky poznatkov do pestrofarebnej mozaiky poznania. Aj on je tak trochu umelec a tak trochu čudák. Aj on potrebuje svoje múzy. Pomáhajú nám hľadať, či dokonca vstúpiť za kulisy najvzrušujúcejších intelektuálnych dobrodružstiev. Tou mojou je Príroda okolo nás, ktorú som sa ako malé dieťa učil počúvať a rešpektovať.

Dnes už nie som to nevedomé malé dieťa obdivujúce krásu a pôsobivosť tajomných odkazov, ktorých význam mi často krát beznádejne unikal. Dnes už viem počúvať a vidieť. Chcem byť vašimi ušami a očami. Chcem vám pomôcť vidieť svet a otvoriť pred vami kroniku poznania. A verte že uši aj oči mám otvorené.


Aj blogeri majú svoje múzy. Tak aké sú tie vaše?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

„Vláda zmeny“ chce poslušných úradníkov

Niekto zabudol, že terajšia vláda je zajtrajšia opozícia.


Už ste čítali?