O príliš slobodných deťoch

Autor: Martin Ondrejka | 22.6.2005 o 14:00 | Karma článku: 13,33 | Prečítané:  3633x

Poznám ľudí, ktorí nepotrebujú dlho otáľať, keď im len tak medzi rečou ponúknete cestu okolo sveta. Poznám aj takých, čo idú v nedeľu poobede vysypať smeti a potom sa po dvoch týždňoch ozvú svojim blízkym niekde zo strednej Ázie. A sú aj takí, čo sa neunúvajú. Doma ich vraj nikto nečaká, tak načo vyvolávať, či písať pozdravy. Len tak im zamávate na rozlúčku, keď ich stretnete na ulici a už tušíte, že vyvedú opäť niečo praštené.

On the road again ...On the road again ...



Tak kam to bude tento mesiac?

Hmmm, ešte neviem. Veď je to jedno. Hlavne nech je pohodička a slnko svieti na cestu.
Super, idem s vami.
A pas máš????
Jasne, nosím ho stále pri sebe (ukazujúc si pod tričko), veď nikdy nevieš, kam ťa to zaveje.
No tak poď, ale aspoň zavolaj žene a sľúb jej milú lakocinku.
Dobre, dobre, ale akú?
Skúsme teda Maroko, tam vyberieme niečo od Tuarégov.


Nie je ich mnoho, no ak takých náhodou poznáte, tak vedzte, že sú to príliš slobodné deti, ktorým narástli krídla tulákov a tie si od vás nedajú pristrihnúť. Nikdy sa na nich nespoliehajte, neviažte a už vôbec sa do nich nezamilujte, lebo vám ublížia viac, ako dokážete uniesť. Sú to búrliváci, ktorí nechcú nájsť svoj pokoj. Nikdy sa neusadia a nezavesia svoje túlavé topánky na klinec. Chcú žiť svoj vlastný život s batohom na chrbte. Nepachtia životom v napätí. Ten naopak vychutnávajú plným priehrštím. Uponáhľaný svet konzumu a sľubných kariér im je cudzí. Sú zodpovední len za vlastný osud a nezodpovední k osudom blízkych i milovaných. A sú aj takí, čo dobrovoľne riskujú.

Spoznal som jedného pri mojich cestách po Guajanskej vysočine. Vybral sa tam, kým slúžil v zelenom mundúre svojej vlasti. Pravda, dostal dovolenku len na dva týždne a tak ho mrzelo, že musel časť nenaplnených plánov odložiť na neurčito. Pukal som od smiechu, keď mi neskôr vyrozprával svoje trampoty na útvare. Jeho do hneda opálená pokožka sa pri rannej rozcvičke sťažka zamaskuje a tak musel všeličo vysvetľovať prítomným gumám, že aj v mrazivom januári sa dá bronz nachytať napríklad v soláriu
:-).

Nuž veru tak, poznám tie „príliš slobodné deti“ a ich vzácne sny.
Postaviť svojho snehuliaka u Eskimákov, variť vajíčka v púštnom piesku, stráviť Vianoce kdesi pod ekvádorskou sopkou, či masturbovať v nadmorskej výške nad 5000 metrov. Je výnimočné ich stretnúť, lebo nikdy neviete, či naozaj prídu a nikdy neviete, kedy prídu. Zjavia sa ako blesk. Vidím im v očiach ten strach páchnuci stereotypom a nudou. Doslova ho nenávidia. Keď ich už konečne stretnem, zvyčajne nestíham držať krok, ani dych. Navonok sú uvoľnení, no ich myšlienky kypia živelnosťou. Ešte sa poriadne ani nezvítame a už majú v hlave iné plány.

Mám nápad, stretávku v Kodani. Povedzme tak o týždeň pred Christianiou. Budeš tam?
(Z výrazu tváre čaká jednoznačne kladnú odpoveď.)
No pokúsim sa, ale počkaj ma.
Jasné, netras sa. Dám si TURNa a vykvasím.

A kým stihnem pripiť na náš plán, on už stojí na krajnici a máva na prvé okoloidúce auto. Chce ešte stihnúť akýsi rockový festival v Amsterdame. Ja radšej v pokoji dopijem svoj drink. Idem domov silne dumajúc, či sa mi vôbec chce. Zbalím batoh, na pár dní vybavím dovolenku a
odchádzam tešiac sa na prítulne jarnú Kodaň. Bohužiaľ, ako obyčajne. Kým prestopujem Európou na miesto stretnutia, nájdem len jeho moniku* a pri nej odkaz v krabičke od filmu. "Sorry Hykorko, asi som už v Istanbule, tak sa bav aj ty".

No čo už s tebou, keď máš krídla a ja len nohy? Len sa v duchu pousmejem. Práve som si totiž spomenul, ako nám
za malé pivo ukazoval svoje nové omrzliny z poslednej výpravy na nórske ľadovce. Teraz ich bude otŕčať Turkom.

Tak povedzte, sú normálni?

*monika: Osobná značka cestovateľov. Napr. táto

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?