reklama

Marocké potulky mladého Alibabu

Piesčité pláže na pobreží Atlantiku i Stredozemného mora, nekonečné sady pomarančovníkov, majestátne horstvá, neľútostná saharská púšť ale i krivoľaké Medíny starobylých sultánskych miest. To všetko je neodmysliteľne spojené s krajinou Bab el – Maghreb, brána západu. Takto poeticky nazývajú Maroko východní moslimovia z Líbie, Tuniska a Alžírska.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)
Pod vrcholovou pyramídou Djebel Toubkalu (4187 m/nm). Vysoký Atlas.
Pod vrcholovou pyramídou Djebel Toubkalu (4187 m/nm). Vysoký Atlas. (zdroj: Martin Ondrejka)

Úvod
Väčšina cudzincov strávi v Maroku krásnu dovolenku, či už na pláži pri mori, horským trekingom v Atlase, alebo túlaním sa po hektických hospodárskych metropolách Casablancy a Rabatu. Ja som sa vybral do Maroka pôvodne s úplne odlišným úmyslom. Žiadalo sa mi doplniť si svoju mineralogickú zbierku o ďalšie hodnotné vzorky. Ako pravý nefalšovaný geológ som doslova prepadol tomuto koníčku. Áno zbierku som si síce doplnil o úžasné mineralogické exempláre, ale to čo ma na Maroku najviac zaujalo, nie sú nerasty, ale tá exotická krajina a čaro orientu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvé dni v Afrike
Po plavbe trajektom z Algečirazu cez gibraltarskú úžinu míňame posledné pesety v španielskej provincií Ceuta na africkom kontinente. Nie sme sami kto využíva možnosť výhodného nákupu. Mnoho Marokáncov z blízkého okolia tu v bezcolnej zóne horúčkovito nakupuje tovar, ktorý potom so ziskom predajú vo vnútrozemí. Veľkým problémom je však hraničná kontrola. Na vlastné oči sledujeme neľudské zaobchádzanie vojakov, ktorí doslova rozkopú ťažký náklad nešťasnej Berberky snažiacej sa prepašovať do krajiny kartóny amerických cigariet. Množstvo rozdupaných krabičiek sa váľa v prachu pred colnicou. Starenka sa však nevzdáva a spoza rohu sa snaží prikŕčajúc s novým nákladom prešmyknúť okolo ostnatého drôtu po druhej strane. Nakoniec sa jej to predsa len podarí. Neskôr ju stretávame v blízkom Tetuane, kde predáva na námestí. Potrebuje získať peniaze na cestu do Erfoudu, kde predá zvyšok za trojnásobnú cenu.
Postavenie žien v islamskom svete je pre mňa doposiaľ nepochopenou záležitosťou. Samotné ženy sa však s touto skutočnosťou vyrovnávajú oveľa ľahšie. Aj napriek benevolencii, ktorá za posledné roky narúša tradičné zvyky islamu sú ženy ešte stále diskriminované. Kým vo veľkých marockých mestách skoro vymizli šatky zakrývajúce tvár a vlasy, s ktorými sa doposiaľ nedokázali rozlúčiť len staršie ženy vychovávané ešte v tvrdej patriarchálnej spoločnosti, na vidieku a v odľahlých horských oblastiach je situácia úplne iná. Silno sú tu zakorenené tradičné pravidlá chovania a tvoria pevnú súčasť každodenného života. Marockí moslimovia patria k tzv. sunnitskej vetve islamu, ktorá je vo svete chápaná ako umiernenejšia a benevolentnejšia naproti shitskej vetve východných arabských zemí. Preto čoraz častejšie vídať na marockých ženách európske oblečenie a to tradičné si nechávajú len pre návštevu mešity, alebo na svadbu či inú spoločenskú udalosť.
Máme namierené do Chefchaoenu v pohorí El Rif. Prechádzame cez majestátne lesy korkových dubov a kolosálnych cédrov, medzi ktorými sa objavujú čoraz častejšie políčka zakázaného indického konope. Štát nasadil do tejto oblasti El Rifu tisíce policajtov a štátnych úradníkov výlučne špecializovaných na boj proti ilegálnemu obchodu s drogami.
K večeru sme dorazili až do spomínaného Chefchaoenu, najpôvabnejšieho a najrozmanitejšieho miesta celého Rifu, ležiaceho na úpätí hory Ďzebel Bouhalla. Bielo – modré domce žiaria pri západe slnka na kontrastnom zelenom podklade, tlmený hlas muezína z neďalekého minaretu sa šíri krajom a pripomína moslimom ich večernú modlidbu. Miestne tržište i Medína pomaly pustnú, na mesto padá tmavá noc.
Ráno sa budíme už keď je slnko vysoko nad hlavami. Dolu na uliciach vládne čulý ruch. Miestni remeselníci v malých dielničkách priamo pred nami vyrábajú všakovaké suveníry a hneď sa ich snažia aj speňažiť, útulné kaviarničky lákajú k oddychu a k šálke sladkého mätového čaju, tak typického pre Maroko.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pod saharským slnkom
Naša cesta ďalej vedie smerom na juh, cez sultánske mestá Fés a Meknés do hôr Stredného Atlasu. V cédrových lesoch žijú veľké spoločenstvá divo žijúcich makakov. Večer sa snažíme nejaké vystopovať, ale moc sa nám to nedarí. Keď sme my nenašli ich, oni si našli nás a ráno druhého dňa sa nám prišli ukázať v plnej paráde. Smelo sa prechádzajú po tábore a vôbec im neprekáža naša prítomnosť. Vyfotíme na nich skoro dva filmy, kým sa znovu stratia v korunách cédrov.
Nasledujúcich sedem dní trávime na saharskom piesku južne od mesta Erfoud. Sme na severnom okraji najrozľahlejšej púšte planéty. Ďaleko od ruchu veľkomiest, reklám a bilboardov. Ale aj tu žijú ľudia. Po saharských dunách medzi Alžírskom, Mauretániou a Marokom, kde niet hraníc, kočuje modrý národ púštnych Tuarégov. Kedysi ich obchodné karavány brázdili Saharu od severu na juh, až do čiernej Afriky. Dnes sa venujú prevažne chovu tiav a možno ich sem tam zhliadnúť na ťavích trhoch, ale to je skôr výnimka ako pravidlo. Väčšina usadlíkov na severnej Sahare žije v oázach rieky Zíz. Pramení v horách Vysokého Atlasu a tečie smerom na juh do púšte, kde sa navždy stráca v horúcom saharskom piesku. Za tie milióny rokov čo jej vody tečú púšťou, vytvorila hlboké kaňony a v nich vyrástli úrodné ostrovy zelene prekypujúce životom. Darí sa tu hlavne ďatlovníkom, olivovníkom, ale nie sú výnimkou ani figy, granátové jablká, hrozno či mandle. Celý deň sa kúpeme v malej riečke, ktorá vyvieračkou pramení len niekoľko metrov od nás. Spoločnosť nám robia vodné korytnačky a gekony. V extrémnych horúčavách sa voda stráca len niekoľko desiatok metrov od prameňa a tak sú nútené tlačiť sa na veľmi malom životnom priestore. Väčšina oáz v predsaharskej oblasti medzi riekami Todra a Dadéš slúžila na strategické účely. Za čias sultána Moulaya Ismaila sa tu budovali opevnené hrady tzv. kasby, ktoré slúžili na ochranu miestneho obyvateľstva pred útokmi lúpežných kmeňov z východu. Ich mohutné obranné hradby možno odolali početným nájazdom, no len veľmi ťažko odolávajú času. Dnes už opustené, vydané napospas púštnemu vetru, mlčky čakajú, kým ich Sahara definitívne pochová. My jej máme tiež už plné zuby a ponáhľame sa schovať do chladných údolí Atlasu, kde nás už čaká ďalšie dobrodružstvo, výstup na najvyššiu horu severnej Afriky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na streche Afriky
Po dlhšom túlaní v ukrutných saharských horúčavách znamenal pre mňa výstup na Džebel Toubkal vykúpenie. Neznesitelné päťdesiat stupňové teploty nám dali riadne zabrať a tak naberáme silu v horskej osade Asni vo Vysokom Atlase. Miestni Berberi nám vytrvalo núkajú ich tovar, ktorý je podľa nich zaručene ten pravý zo striebra, cédru, či vzácneho ebenu a samozrejme aj ten najlacnejší. "Taký tovar nedostaneš ani v Marakéši mladý Alibaba", oslovil ma obchodník núkajúc mi nefritovú fajku za 1000 dirhamov. Určite na neho zapôsobila tá moja hustá brada, keď ma tak nazval, ale na tie jeho triky už tak ľahko nenaletím, veď nie som v Maroku prvý deň a niečo som sa v obchodovaní od miestnych priučil. V berberských osadách v doline Toubkalu je všetko trikrát také drahé ako tu a tak sa radšej sústreďujeme na doplnenie potravín a pitnej vody na cestu.
Na druhý deň zavčas rána konečne vyrážame. Chodník vedie úzkym vyschnutým korytom rieky hlbšie do doliny. Cestou stretávame karavány, zásobujúce vysokohorské osady. Ako dopravný prostriedok sa tu využíva hlavne mulica. Je spoľahlivá a vydrží obrovskú záťaž. Je ešte stále veľmi horúco a tak sa každú chvíľu oblievame pri zavlažovaciom kanáli. Po troch hodinách sa pred nami v závere doliny konečne objaví Džebel Toubkal. Sledujúc úzky kľukatý chodník, škriabeme sa strmým svahom stále vyššie a vyššie. Prechádzame jednu osadu za druhou až kým sa aj tá posledná nestratí hlboko pod nami. V podvečer dorazíme k malej kamennej chate postavenej francúzkym skialpinistickým zväzom. Je vo výške 3200 m nad morom. Tu sa zvykne prečkať noc. Po celodňovom výstupe je človek dosť unavený a tá najhoršia časť ho ešte len čaká. Lúčka pod chatou je plná pasúcich sa mulíc, oddychujúcich po náročnom dni. Tí pohodlnejší a bohatší turisti si môžu prenajať mulicu a na jej chrbte sa vyviezť až pod chatu. Skupinka nemeckých turistov očividne využila túto vymoženosť a rozložila svoj luxusný tábor. Nám ale moc nevonia nocľah v turistickom kempe a tak sa snažíme vystúpiť do západu slnka čo najvyššie. So strmým kamenným morom rovno nad táborom sa trápime dobrú hodinu. Slnko v doline už dávno zapadlo, no nám ešte stále svieti na cestu. Krajina je pustá a nehostinná. Nikde ani stopa po vegetácii a aj občasné pramienky sa akosi vytratili. Všade okolo len obrovské kusy skál, ktoré nám sťažujú cestu. Kráčame čoraz pomalšie a začínajú sa objavovať aj problémy s dýchaním. Pomaly sa stmieva a je čas myslieť na nocľah. Tábor staviame až na vrcholovom sedle vo výške 4050 m nad morom. Je tu ale neznesitelný vietor a tak najprv staviame ochranný val, aby nám stan nesfúklo dolu do rokliny. Sme štyria a stan je len dvojmiestny, takže dvaja to musia vydržať pod širákom. Nádherný západ slnka, aký sa dá vidieť len na horách mi nedá ešte spať a tak mlčky sedím v závetrí a hľadím na zapadajúci slnečný kotúč za blízke vrcholky. Atlas sa pomaly ponára do tmy a odhaľuje na nebi tisíce hviezd. Vietor je čoraz nepríjemnejší a v teplom spacáku je predsa len pohodlnejšie.
Ráno je nádherne jasno a s prvými lúčmi aj príjemne teplo. K vrcholu je to už za pár a tak ešte pred tým ako dolinu zaplavia prvé ranné lúče svetla, my už stojíme pod pyramídou na vrchole najvyššej hory severnej Afriky. Sme vo výške 4187m nad morom a Sahara nám tentoraz leží pri nohách.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Marakéš – brána k juhu
Späť do Asni to stíhame ešte za vidna a na druhý deň nás už víta kráľovský Marakéš aj s jeho nenapodobiteľnou atmosférou pravého orientu. Tmavé súky s obchodíkmi ponúkajúcimi opäť ten najkvalitnejší a najlacnejší tovar, zaklínači hadov, pomarančová šťava na každom rohu a presladený thé á la menthe. Prechádzame spleťou uličiek starej Medíny a obdivujeme nádhernú architektúru mešťanských palácov skrývajúcich za mohutnými stenami svoje rozprávkové bohatstvo.
Marakéš je najjužnejšie sultánské mesto Maroka nazývané tiež Červená perla práve pre jeho červenkasté obranné hradby starého mesta, ktoré sú dielom pravdepodobne berberskej dynastie Almoravidov v rokoch 1126 – 1127. V 16. storočí sa stal Marakéš významnou križovatkou karaván smerujúcich do čiernej Afriky a znovu sa stal sídlom sultána, ktorý tu vybudoval legendárny kráľovský palác El Bádi. Dnes mesto žije hlavne z obchodu a cestovného ruchu a slávne časy panovania celému Maghrebu má už dávno za sebou. Dych minulosti je však cítiť všade okolo. Osemsto rokov starý minaret almoravidskej mešity Koutoubia je dominantou mesta. Je vysoký 77m a vedie k nemu pomarančovníkmi lemovaná Mohamed V. Avenue.
Kto však nezažil marakéšske trhy, nevidel skutočné Maroko. Úzke uličky starého mesta vytvárajú rozsiahle bludisko, kde stratiť sa nie je vôbec žiadny problém. Na predaj je tu naozaj všetko. Svätí muži v červenom predávajúci zázračnú vodu. Lesklé orientálne látky na kafftany a ručne tkané koberce visia nad hlavami, medené amfory svojím leskom oslepujú okoloidúcich, vôňa exotických korenín dráždi sliznicu, zvuk tamtanov z ťaviej kože a klepot oslích kopýt sa prelína s hlasnou ľudskou vravou. Len pár metrov od nás v prútenom koši tancuje indická kobra, ktorú zaklínač hadov dráždi svojími pohybmi.

Vo vlnách Atlantiku
V Marakéši by som ostal aj mesiac, keby to bolo možné, ale platnosť víz je žiaľbohu obmedzená a núti nás ísť ďalej. Nekonečné pomarančovníkové aleje, plantáže cukrovej trstiny i milióny žltých slnečníc na úrodných nížinách severozápadu, to je neklamný dôkaz blížiaceho sa Atlantiku. Tu na pobreží stojí aj jedna z najväčších hospodárskych metropolí Afriky. Casablanca už dávno neláka svojich návštevníkov svojou berberskou či maurskou architektúrou, ale modernými administratívnimi mrakodrapmi či svojráznou mešitou Hassana II., najväčšou v islámskom svete. Tento Alláhov trón na vode je postavený až pre 105 000 veriacich. Z dvesto metrov vysokého bielozeleného minaretu vychádza laserový lúč, ukazujúc na nočnom nebi cestu k východu – do Mekky. Na financovanie projektu výraznou mierou prispelo dvanásť miliónov moslimov, aj keď nie vždy dobrovoľne.
Našou poslednou zastávkou je hlavné mesto a centrum moci - Rabat. Kráľova náklonnosť ku kráse kvetov je všeobecne známa a tak nikoho neprekvapí, že dal svoje mesto skrášliť práve kvetmi. Tie zdobia hlavne atraktívne štvrte bohatých a kráľovský palác. Zchátrané obydlia chudoby nikoho nezaujímajú. Odvrátená strana marockého zázraku obohnaná hradbami si žije svojim vlastným životom. V zákutiach starej Medíny vidieť skôr žobrákov a s klasickou rušnou štvrťou, kde sa konajú tradičné trhy, to nemá nič spoločné.
Pár kilometrov za Rabatom vyrástlo na pobreží množstvo hotelových komplexov ponúkajúcich luxusné služby, hlavne pre zahraničných turistov. Kúpanie v mori má vždy svoje čaro, najmä keď je dosť divoké a bičuje pobrežie obrovskými vlnami.
Cestou späť do Ceuty sa občas zastavíme pri keramických trhoch u cesty. Nekonečné rady hlinených džbánov, misiek, amfor i gýčovitých glazúrovaných koníkov lemujú pobrežnú diaľnicu až k Gibraltaru. Tu sa končí naša trojtýždňová dobrodružná cesta po Maroku. Unavení ochotne meníme Afriku za starú známu Európu a tešíme sa na domov.

Martin Ondrejka

Martin Ondrejka

Bloger 
  • Počet článkov:  41
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Geológ,cestovateľ - Prírodovedecká fakulta UKKatedra Mineralógie a Petrológie Zoznam autorových rubrík:  Cestopisy očami geológaGeológia pre všetkýchDánske impresieOstatné

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu