reklama

Krajinou dávnych chánov - časť I. (Vlakom naprieč Rosijou)

Po dlhšom uvažovaní som sa rozhodol uverejňovať na blogu moje zápisky z cesty do Mongolska. Pôvodne som mal v úmysle napísať dva nezávislé cestopisy, ale stratil by sa ten prvý kontakt a bezprostrednosť. Keďže ide o relatívne dlhý cestopis, budem ho uverejňovať postupne po častiach. Tá prvá je akýmsi úvodom o mojej, dovolím si tvrdiť, najdobrodružnejšej expedícii v mojom živote a o prvých dojmoch z cesty VLAKOM NAPRIEČ ROSIJOU. Vybrať sa naprieč Ruskom môže byť samo o sebe šialenstvom. Zážitky sa však na vás lepia už po prekročení hraníc. Cestovať po koľajniciach naprieč krajinou ležiacou na dvoch kontinentoch, vonia už v zárodku veľkým dobrodružstvom. Ukončite nástup, vlak na Ďaleký východ práve odchádza…

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)
Komunistická manifestácia na Červenom námestí v Moskve.
Komunistická manifestácia na Červenom námestí v Moskve. (zdroj: Martin Ondrejka)

Ako to všetko začalo
Bolo to niekedyv zime v 1996, keď som sa ako študent tretieho ročníka geológie naPrírodovedeckej fakulte UK spolu s ďalšími kamarátmi   rozhodol zrealizovať dobrodružný plán –študentskú výpravu do ťažko prístupných oblastí Mongolska. Prípravy začali voveľkom štýle. Behom niekoľkých týždňov sme mali hotový kompletný realizačnýprojekt a tiež sa nám podarilo získať aj podporu našej katedry. Vedeckípracovníci Prírodovedeckej fakulty dlhodobo spolupracovali na medzinárodnýchprojektoch v Mongolsku v rámci geologických expedícií, mapovacíchprác a vedeckotechnickej spolupráce. Po páde komunizmu, vzťahy medzi obomastranami akosi ochladli a vedecké aktivity boli na dlhší čas prerušené. Našavýprava bola preto vhodnou formou pre obnovenie spolupráce v prírodnýchvedách.
Odchod sme sinaplánovali na 11 júla 1997. Stačilo už len vybaviť turistické víza namongolskom veľvyslanectve v Prahe a vykročiť do sveta tou správnou   nohou. K vybaveniu víz bolo nutnépredložiť okrem iného aj pozývací dekrét. Ten nám zabezpečil jeden mongolskýštudent chémie menom Batsengel. Problémy nastali až v Prahe. Bolo námoznámené, že pre napäté vzťahy v zahraničnej politike medzi našou krajinoua Mongolskom sa slovenským občanom víza neudeľujú a to bez výnimky. Mesiacepríprav sa zdali byť úplne zbytočné. Vnímali sme to ako jeden veľký podraz.Naša dobrodružná cesta sa mala takto neslávne skončiť hneď v jej zárodku?Nebyť vtedy jednej vplyvnej osoby a malej intervencie priamo u mongolskéhokonzula, presne tak by to aj dopadlo. Touto cestou by som   chcel vyjadriť za seba aj mojich súputníkovpoďakovanie pánovi Miroslavovi, ktorý nám vtedy veľmi pomohol uskutočniť našesny. Toho roku sme boli vraj jediní slovenskí občania, ktorí dostali povoleniecestovať do Mongolska, aspoň to nám tvrdili na veľvyslanectve, čím si chcelicelkom určite získať rešpekt a uznanie.
Cieľ cesty bolprostý: vidieť exotické krajiny, okúsiť chuť cudzokrajných jedál, stretnúťmilých ľudí ďalekých kultúr a vierovyznaní, zažiť nové adrenalínovédobrodružstvá a ako správny prírodovedec, spoznávať a skúmať krásy okolitejkrajiny. Aj preto sme sa rozhodli cestovať po zemi a nie lietadlom. Človek mátak pocit, že sa dostal naozaj niekam veľmi ďaleko. To čo by   trvalo len pár hodín letu v luxusnomJumbe, sa nám podarilo natiahnuť na neuveriteľných sedem dní a sedem nocístrávených na transsibírskych koľajniciach.  

V ukrajinskomexprese

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Bol práve letnýpiatkový deň   a nikomu sa nechcelo von.   Nádražie v ukrajinskom Čope zívalo prázdnotou, len skupinka piatichštudentov zo Slovenska nervózne postávala pred colnicou. Čakali čo bude ďalej,či im povolia tranzit cez Ukrajinu, alebo ich pošlú najbližším vlakom späť doČiernej nad Tisou.   Nemali totižvybavené vouchery, byrokratické pečiatky v pasoch, potrebné k pobytuv tejto krajine. Nikoho nezaujímalo, že sa na Ukrajine   nemienia „usadiť“, alebo tu „načiernopracovať“. Zákon je zákon a ten je nutné dodržiavať. Tmavá miestnosť je plnávojakov, ale ani jeden si ich nevšíma, nik im nepovie, čo ich čaká. Až kde savzal, tu sa vzal, jeden vyšší dôstojník im podáva ich pasy a čosi zamrmle popodnos. Možno im vulgárne nadal, alebo im poprial šťastnú cestu, to doteraznetušia, dôležité, že majú opäť svoje pasy a môžu slobodne ísť. Čo ich čaká,v tej chvíli nevedia, len sa môžu tešiť z ďalších dobrodružstievz Východu.
Vlak z ukrajinského Čopu doMoskvy odchádza o 0 40 hod. miestneho času, ktorý je už o hodinuposunutý oproti stredoeurópskemu. Stanica sa pomaly naplnila, a tak musímevystáť rad na cestovné lístky. Kupujeme ich za tridsať ukrajinských hrivien.Náš plackartnyj vozeň je už o polnoci beznádejne plný.   Napriek tomu Čop opúšťame až o pol tretej.Ešte kým zaspím, vlak opäť stojí na stanici v Mukačeve, kde nastupujeobrovitánsky Ukrajinec a hneď obsadí spodnú posteľ rovno pod tou mojou. Mámšťastie, že spím nad ním. Keby to bolo naopak, oči by som celú noc nezažmúril,čo by som sa bál, že ma zasypú trosky z jeho vŕzgajúcej postele.  Ráno sa budím na akúsi hádku dvochpostarších Ukrajincov. Vlak práve odchádza zo železničnej stanice v mesteTernopiľ. Môj spolucestujúci hneď využíva dôvod na konverzáciu a vysvetľuje mi,že obidvaja dostali miestenky na to isté sedadlo. Hádajú sa, kto má naň právo.„Horší je však prípad, keď dostaneš miestenku do vagóna, ktorý ani nie jezaradený do vlakovej súpravy“, dodáva jedným dychom. To ma už definitívne prebraloa pasívne sledujem, ako to celé dopadne. Po krátkej chvíli už obidvaja sedia na ich spoločnom mieste a bratsky sadelia o butylku domácej vodky. Ukrajinci i Rusi sú veľmi pohostinné stvorenia.Môjho obrovského spolucestujúceho poznám sotva niekoľko minút a už vyťahuje zosvojho dreveného lodného kufra pečené bravčové, chleba, slaninu, vajcia, akésiúdené zčernalé ryby a samozrejme domáce pálené. Keď sa ide vo vlaku jesť,je to ako malá rodinná oslava. Hostí nás všetkých. „Davaj, kušaj máľčik,”nabáda nás a odpije si zo stakana vodky, ktorú zaje krajcom bielehochleba.  Vystupuje v mestečkuŽmerenka, kde ohlásili 15-minútovú prestávku. Stanica sa v momente zmenila naobrovskú tržnicu. Všetci vykrikujú, núkajú, predávajú, zjednávajú, obchodujú.Ruské maroženoje, ovocie, pivo, vodka, palacinky, omastené zemiakyv kožených kapsách, svetre, riflovina. Predáva sa takmer všetko, len abyboli dengy. V tom cirkuse si koľkokrát človek ani nevšimne a vlak sipokojne odíde aj bez vašej maličkosti. Našťastie naša dežurná nás všetkýchráznym vojenským povelom naženie späť do vagóna. Inak je to milá osôbka. Počascesty má na starosti erárny samovar, kde dolieva vodu aby bol stále plný. Starása o poriadok vo vagóne a rozdeľuje posteľné prádlo.
Večer druhého dňa stráveného vo vlakusme konečne zastavili v Kyjeve. Opäť bola ohlásená 15-minútová prestávka,opäť predavačky, ten istý tovar a ten istý zápach z rýb. Vymenili námlokomotívu a odpojili posledné dva vagóny idúce z Budapešti. Žiadnezdržanie sa nekoná vlak odchádza na sekundu presne. Aj na dlhšíchtranssibírskych trasách do Vladivostoku expresy málokedy meškajú. Keby všetkov bývalých krajinách ZSSR fungovalo tak, ako železničný poriadok, museliby sme si zvyknúť na nové Švajčiarsko.   Mohutné rieky vomne odjakživa vzbudzovali dojem niečoho neskrotného a dravého. Rieka Dneper ajnapriek svojej mohutnosti však pôsobila pokojným dojmom. Pripomínala mi týchrozprávkovo známych, navonok drsných chlapov vzbudzujúcich rešpekt svojhookolia, vo vnútri však s veľkým teplým a láskavým srdcom. Presne taký bolaj Dneper, obrovský a mohutný, ale pritom kľudný a pokojný. Vlastne všetkyruské veľtoky Volga, Irtyš, Ob, Jenisej, Angara či Selenga, ktoré som mal túčesť vidieť na vlastné oči a tým   sa misplnil aj jeden z mojich detských snov, mi silne pripomínali týchobrovských a láskavých chlapov z rozprávok.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Deň v Moskve


Ráno tretieho dňa okolo deviatej hodiny vlak zastavuje nastanici Kyjevskyj vakzal v metropole Ruska. Mesto žije prípravami na veľkolepé oslavy 850 ročnéhohistorického jubilea založenia, ktoré vyvrcholia v septembri. Sprevádzanás sympatická báryšňa Helena, ktorú sme spoznali vo vlaku. Prisľúbila nám pomoc pri kúpe lístkov na transsibírskyexpres do Irkutska. Ten však odchádza zo stanice Jaroslavskyj vakzal, kde samusíme dostať metrom. Jeho trasy sú neuveriteľným bludiskom. Má dvanásť linieka vyše 240 staníc krajších jednu od druhej. Sú to priam umelecké diela podzemou. Krištáľové lustre, bronzové sochy, mramor a farebné mozaiky pompézne aobrovské. Pražské metro nám pripadá ako chudobný príbuzný. 


Vlak do Irkutska nám odchádza až o pol desiatej večer, takžemáme dosť času na prehliadku Moskvy. Našou prvou zastávkou je legendárneČervené námestie s Kremľom a chrámom Vasilia Blaženovského. Práve tuprebiehala komunistická demonštrácia. Zo sprievodu prevažne postarších občanov,ktorí asi nemôžu zabudnúť na časy veľkého ZSSR, sa ozývajú heslá ako: Lenin,rodina, socializmus, my sojuz a ľudia Ruska zobuďte sa. Nechýbajú ani červenézástavy s kosákom a kladivom. Neviem či sme mali také šťastie, alebo sú tupodobné demonštrácie na dennom poriadku. Najviac ma však pri návšteve Červenéhonámestia zarazil pohľad na skupinu moskovských skinheadov s vyholenýmihlavami v čiernych bomberoch a vysokých vojenských topánkach. Veď právefašizmus počas Druhej svetovej vojny mána svedomí vyše 20 miliónov ruských obetí a oni sa k nemu teraz verejne hlásia. 


Pravým opakom hektického námestia je Arbatská ulička, centrumpouličného umenia. Schádzajú sa tu moskovskí maliari, hudobníci, tanečníci,básnici, ale i vojnoví veteráni z Afganistanu hrdo ukazujúci svoje početnévyznamenania okoloidúcim. Len žobrákov je tu akosi viac ako na Montparnase,podobnom centre pouličného umenia v Paríži. 


Cestou späť na stanicu sme si chceli vymeniť naše cestovnéšeky za nejaké tie ruble, veď v Rusku ešte určitý čas pobudneme. Moskva je plná malých a Bohomzabudnutých zmenárničiek a práve v takej nenápadnej búdke v centremesta som skoro podľahol pokušeniu temnej strany sily. Asi tak by to nazval jeden z tých tisícokmoskovských maniakov do lucasovských Hviezdnych vojen. Tá slečna čo mala nastarosti výdaj valút musela byť buď nekonečne zamilovaná, alebo očarená päticoukrásnych slovenských junákov spod Tatier. Dostal som totiž v prepočte o100 dolárov v hotovosti viac ako bola mnou vypísaná suma na šeku. Krásnesa na nás usmievala a netušila, že koketujem z myšlienkou nechať ju peknesnívať o Slovensku a rýchlo sa vytratiť. Na tú svetlú stranu sily ma muselipriviesť až moji štyria kamaráti, ktorí sú buď nadľudsky poctiví, alebo mi lennepriali. Nakoniec som sa rozhodol, že tie peniaze, čo mi nepatria vrátim, veďby to muselo to nežné stvorenie určite zaplatiť zo svojho vrecka a to by somnezniesol. Bola z toho taká šťastná a možno ešte aj viac zaľúbená, rozrušenáa zdesená zároveň. Spravila predčasnúuzávierku a čuduj sa svete, chýbajúce manko bolo len 50 dolárov. Prišiel somteda k 50-tim dolárom ako slepé kura k zrnu a ešte k tomu neutrpelaani moja bezúhonnosť. Pozval som teda mojich štyroch kamarátov na ochutnávkuruského piva Baltika čapovaného v blízkej záhradnej pivárni do plastikových pohárov. Pripadali smesi ako na jarmočnom trhu niekde na Kamennom námestí v Bratislave a až to,že som zaplatil za štyri pollitrové pivá 27 US dolárov ma vrátilo naspäť dojedného z najdrahších miest sveta. Viac sme nestihli, expres na Ďalekývýchod nám aj tak skoro ušiel.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Naša zostava z ľava: Peter, Jano, Martin O., Martin M, z druhej strany objektívu Stano
Naša zostava z ľava: Peter, Jano, Martin O., Martin M, z druhej strany objektívu Stano 



Cez sibírsku tajgu, najväčší les sveta
Transsibírsky expres do Vladivostoku som si predstavovalúplne inak. Nečakal som totiž také pohodlie a luxus. Čisté posteľné prádlo,erárne rádio, koberce a záclony skrášľujú každé kupé. Ruský samovar ponúkacestujúcim horúcu vodu na čaj, kávu či instantnú polievku. O naše pohodlie sastarajú dve pekné dežurné, inak študentky z Moskvy zarábajúce si počasletných prázdnin. Po náročnom a ubehanom dni všetci behom hodiny spíme a takani nevieme, kedy sme prekročili rieku Volgu a hranicu ďalšieho časového pásma.Od Moskvy po Vladivostok je ich tuším osem. Ráno nás už víta klasická ruskátajga. Cestujeme so štyrmi ruskými   námorníkmi – marjakmi slúžiacimi v eskadre vojnového námorníctva baltickejflotily na ľahkom krížniku Bezpakojnyj v Kaliningrade. Práve dostalidvojmesačnú dovolenku a idú domov do Krasnojarska ležiaceho na rieke Jenisej.Celé dlhé hodiny sú schopní ospevovať ich nádhernú loď a ukazovať fotografiez ich dobrodružných plavieb po moriach a oceánoch celého sveta. Ich rozprávanieumlčia až gitarové tóny dvoch mladých misionárov z Francie vyslanýchsvojou evanielizačnou spoločnosťou šíriť vieru na ďalekú Sibír. Celý večertrávime pri gitare. Ruskou krajinou sa niesli tóny amerického country,britpopu, českého a slovenského folku a ruského popu. Postupne pribúdali ďalšía ďalší spolucestujúci. Starší ľudia pospevovali ruské národné piesne, no a tieostatné aspoň trpezlivo načúvali. Veď kto by si bol pred pár rokmi pomyslel, žeruský vojnový námorník bude spievať v jednom vlaku spolus francúzskym cirkevným misionárom skladby od The Beatles ako Don’t let medown, Let it be a Hey Jude? Hudba spája ľudí rôznych kultúr i vierovyznaní abude tomu tak vždy, pretože   nepoznáhranice. Medzitým vlak uháňa stále viac a viac na východ a my sa blížimek pohoriu Ural, kde je na 1777 kilometri od Moskvy prírodná hranicaoddeľujúca európsky kontinent od toho ázijského. Po prvý raz v mojomživote stojím na ázijskom kontinente v zauralskom meste Jekaterinburg(bývalý Sverdlovsk) ráno 15. 7. 1997.   Dlhé a nekonečné dni vo vlaku trávime ničnerobením, pri kartách, alebospánkom. Postupne na nás badať posun časových pásiem. Večer nemôžeme dlhozaspať a na druhý deň sa budíme až okolo obeda a to v oblastiach západnejSibíri je už o tri, štyri hodiny viac. Ani poriadne nevieme, kedy prekračujemeďalšie časové pásma a tak sa radšej riadime moskovským časom v ktorom jeaj tak uvádzaný celý náš cestovný poriadok vo vlaku. Mestám Omsk, Kalačinsk,Kujbyšev, Novosibirsk sa počas dňa stále vzďaľujeme, naopak blíži saKrasnojarsk, kde vystupujú aj naši ruskí priatelia. Odetí do svojichslávnostných uniforiem hrdo salutujú odchádzajúcemu vlaku. Ešte posledný pohľadna mesto a krásny Jenisej a opäť sa náš vlak derie nekonečnou sibírskou tajgouv ústrety Ďalekému Východu. Tajga sa v podstate nezmenila odPreduralska. Nekonečné, súvislé porasty briez a sibírskych borovíc obklopujúúzky pás magistrály. Celý deň cestujeme takouto krajinou, no zrazu sa les akobyrozostúpi do širokej trávnatej stepi a kým krajina pozvoľne prejde do hustejtajgy, ubehnú aj celé hodiny. Mení sa však osadenstvo nášho expresu. Pribúdašikmých očí a ázijských čŕt. Snáď po miliontýkrát nás podrobujú krížovémuvýsluchu. Prvých dvetisíc kilometrov nás to   baví, precvičujeme si takmer zabudnutú ruštinu a prenikáme do mentalitytohto národa. Potom však nechtiac vychutnávame i obrátenú stranu cestovania vovagóne, kde sa o päť metrov štvorcových životného priestoru delí šesť ľudí.Chlapom z Náhorného Karabachu otrasne páchnu nohy, no našťastie cestujús nami len jeden deň. Medzi mestami Kansk a Tulun je ďalšia hranica dvoch časovýchpásiem. Pre nás je to už posledná. Odteraz sa budeme pohybovať v oblastis časom posunutým o   - 8 hodín odgreenwitchského času.

To be continued ...

SkryťVypnúť reklamu
reklama



Martin Ondrejka

Martin Ondrejka

Bloger 
  • Počet článkov:  41
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Geológ,cestovateľ - Prírodovedecká fakulta UKKatedra Mineralógie a Petrológie Zoznam autorových rubrík:  Cestopisy očami geológaGeológia pre všetkýchDánske impresieOstatné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu