reklama

Krajinou dávnych chánov – časť V. (Tmavomodrá perla Mongolska)

Už piate dobrodružstvá z ďalekých mongolských stepí, kamenitých púští, nádherných hôr, od krištáľovo čistých jazier a spod ázijského neba.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)
Ja a môj kôň
Ja a môj kôň (zdroj: Peter Joniak)

Sajn znamená dobrý


Náš nový známy, šofér nákladiaku Nymdorj, nám prisľúbil nocľahv jeho domci v Hatgale.   Bolato malá drevenica s dvomi izbami v ktorej sa tlačilo deväť ľudí.Dvaja dospelí a sedem detí. Nymdorj so svojou rodinou tu prebýva len v zimnýchmesiacoch, alebo po neskorých návratoch z ciest. Zvyšok roka trávi v malomletnom zrube na druhom brehu jazera, kde má menšie stádo jakov a zopár koní.Nymdorja všetci jeho susedia prezývajú Dlhonosý. Nemôže sa totiž pýšiťklasickým splošteným ázijským nosom, jeho čuchový orgán mal špicatý európskytvar. Aj vďaka nosu sme si rýchlo padli do oka. Spíme na drevenej dlážke, kdeokrem nás leží aj šesť detí. To najmenšie spí u matky v posteli. Na druhýdeň ráno nám Nymdorj navrhne návštevu jeho letného zrubu. Nechávame preto namiestnej pošte odkaz pre našich dvoch kamarátov a vyrážame. Za mestom cez riekuEg gol, ktorá vyteká z jazera prejdeme dreveným mostom na druhú stranu. Popár kilometroch zastavujeme pri drobnej dreveničke, kde nás už víta Nymdorjovamatka. To že nás uctievajú ako vzácnych hostí, nás už nijako zvlášťneprekvapuje. Skôr nás trápi, že kvôli nám vyťahujú aj zásoby odkladané nazimu. Sami vidíme, že toho nemajú na rozdávanie, ale nám by dali aj toposledné. Stôl je plný všakovakých jedál, ktoré chutnáme prvýkrátv živote. Arot je niečo ako sušený tvaroh, cicgi tekuté maslo, tarak jezas podobný nášmu jogurtu, kormak je pomiešaný arot s cukrom. Na pitie akoje už tradične zvykom dostávame airag, kvasené kobylie mlieko s malýmobsahom alkoholu. V oblastiach   s nedostatkom pitnej vody je airag vhodnou náhradou a pijú ho voveľkom množstve aj deti. Pálením kumysu na spôsob „ruskej lavórovice“ sazískava archi (tzv. mongolská vodka) s obsahom alkoholu do 20%. Tiežzvláštny je aj ich suutei tsai. Pripravuje sa zo zeleného lisovaného čaju sosoľou a trochou kobylieho mlieka. “Sajn, sajn“ pochvaľuje svoje čajové umenieNymdorj. Sajn znamená dobrý a to o Nymdorjovom čaji platí dvojnásobne.V lete sa na severe Mongolska jedávajú väčšinou mliečne výrobky. Mäso sasuší a necháva sa do zásoby. Bežne vidieť kusy mäsa priklincovaného o drevenúkonštrukciu jurty. V extrémne kontinentálnom podnebí a vo vysokejnadmorskej výške kde je málo hnilobných baktérií sa nepokazí, iba vysuší.Takmer vôbec nepoznajú ovocie a zeleninu. Ako prílohu jedávajú ryžu, nočastejšie je vidieť na mongolských stoloch čínske cestoviny.

Po hostine ma Nymdorj požiadal, či by som mu nepomohol pozháňať jehojakov z okolia k večernému dojeniu. Prijal som jeho žiadosťs veľkou radosťou, lebo od vtedy čo nám Zosunian požičal jeho tátoša somnetúžil po ničom inom ako po jazde na koni. Rýchlym cvalom som prešiel celoupríbrežnou stepou, na ktorej sa pásla asi stovka jakov. Zháňanie my robilonajprv menšie problémy. Keď som v plnom cvale vbehol medzi pasúce sastádo, rozutekali sa po celej stepi. Až malý Nymdorjov syn Bättamur sediaci nachrbte obrovského jaka mi pomohol stádo ako tak upokojiť, vytriediť odsusedových zvierat a nahnať do ohrady pri zrube. Po večernom dojení nám Nymdorjukázal, ako sa u nich vyrába maslo. Mal na to špeciálne vyrobený prístroj naodstreďovanie podojeného mlieka.

Druhý deň sme sa rozlúčilis Nymdorjovou rodinou a vrátili sa v prudkom daždi naspäť do jeho domuv Hatgale, kde sme sa konečne stretli s Martinom a Stanom. Tí spalicelú noc na brehu jazera. Silný dážď im skoro odplavil stan.Ráno dostali náš odkaz na miestnej pošte a vyhľadali Nymdorjov dom, kde ich užčakal teplý čaj. Je až neuveriteľné ako srdečne ich náš priateľ Nymdorj prijalvo svojom príbytku. Je nám proti srsti otravovať týchto milých ľudí, no pohostinnosťje pre nich svätá a odmietnuť sa v žiadnom prípade nepatrí. Tak si radšejrýchlo zvykáme. Kým neprestane pršať, Nymdorj nás z jeho domu nepustí.Ráno sa budíme opäť do dažďa. Leje neprestajne tri dni a tri noci. Rieka Eg golsa rozvodnila a poškodila drevený most cez ktorý sme sa ešte včera vrátilinaspäť do Hatgalu. Mesto je teraz úplne odrezané od okolitého sveta. My sa uždo Mörönu vrátiť nemôžeme a ostáva nám len jediná cesta pozdĺž brehov jazeraHövsgol nuur na sever k ruským hraniciam. Aj tak sme plánovali dobrodružnúcestu na prenajatých koňoch do horského sedla Jigleglyn Davaa a potom peši nazápad cez pohorie Hor’ Dil‘ Sar‘ Dag až do osady Zölön (Rinchinchümbe). Odtiaľplánujeme menšie výlety do Ulaan Tajgy po stopách tajomného národa Catánov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou



Vonku je počasie pod psa a celý deň niet do čoho pichnúť. Nymdorj námprekladá z novín správičky zo sveta, pofajčieva si svoju fajočku a popíjakumys, alebo slaný čaj s mliekom. Vôbec ho netrápi, že mu deravou strechoudo chalupy tečie voda. Z času na čas odbehne na záchod, ak sa tak dánazvať vykopaná jama na dvore. Nenechá sa   vyrušiť, ani keď sa jeho manželka snaží opraviť strechu.

Poobede sme sa vybrali obhliadnuť situáciu za mestom, ale zastavila násvaliaca sa voda od severozápadu. Most vyzeral byť v poriadku, ale cezsilný prúd kalnej masy vody, ktorá sa valí do Eg golu a vracia jej vody naspäťdo jazera nie je možné prejsť ani sa prebrodiť. Skutočne sme odrezaní od sveta.Ak bude naďalej pršať, hrozí nebezpečie, že sa zdvihne hladina jazera a zaplavíHatgal. Našťastie dážď už trochu oslabol a na pár sekúnd vykukne spoza hustýchmrakov aj slnko. Tiež môj barometer ukazuje nepatrnú zmenu k lepšiemupočasiu. Trochu mi to pripomína domov, kde pred našim odchodom vyčíňali podobnézáplavy. V týchto málo osídlených oblastiach však nenarobia také veľkéškody a ľudia žijúci tu na severe Mongolska, ktorí musia rok čo rok čeliťrozbesnenému živlu, vedia ako sa v podobných situáciách zachovať. Na obochstranách rieky parkujú džípy čakajúce až voda opadne. Jeden ruský UAZpokúšajúci sa silou mocou dostať na druhý breh skončil svoju snahu, keď hosilný prúd strhol o pár metrov ďalej, kde je väčšia hĺbka a potápa sa priamopred našimi očami. Ľudia v panike vyťahujú náklad a hádžu ho do plytkéhobahna, kým auto definitívne nestrhne prúd vody so sebou. Prichádza mu na pomocdruhý džíp a snaží sa ho vytiahnuť z vody navijakom. Predsa sa podarízaplavené auto dostať z vody, ale nedokáže znovu naštartovať motor a tak ostávauprostred riavy na malom ostrovčeku kým hladina neopadne.

Druhý deň sa počasie konečne natoľko zlepšilo, aby sme mohli zrealizovaťnáš dobrodružný plán na koňoch po brehu jazera Hövsgol nuur na severk ruským hraniciam. Lúčime sa s Nymdorjom a jeho nákladiakom. Počasvšetkých tých upršaných dní nám poskytol strechu nad hlavou, za čo sme muhlboko  zaviazaní a budeme na neho eštedlho v dobrom spomínať.

Londonovka
Prechádzame nádhernou krajinou Národného parku Hövsgol. Čistá vodajazera svojou sýto modrou farbou bije do očí a kontrastuje so zeleným porastomna pobreží. Jazero je tiež známe pod romantickejším názvom, ako tmavomodráperla Mongolska. Po niekoľkých hodinách v sedle sa objavujú prvé, snehompokryté končiare Hor‘ Dil‘ Sar‘ Dagu dosahujúce nadmorskej výšky nad 3000metrov. Škoda len že nevidno Delgerchan, ktorý je viac na západ. Svojou výškou3543 metrov nad morom patrí medzi najvyššie hory Mongolska a predčia ho lenvrcholky Mongol Altajn Nuruu, teda mongolského Altaja týčiace sa do výšky nad4000 metrov. Pri jednom z náročnejších prechodov cez kaňon, hore napríbrežny hrebeň sa splašil záložný kôň a naše veci sa zrútili hlboko dorokliny. Našťastie sa nič vážnejšieho nestalo. Niektoré horské prechody sútakmer neschodné. Musíme zoskočiť z koňa a doslova ho vyniesť na vrchol.Treba dávať pozor, aby sa nesplašil a nezhodil nás dolu do priepasti. Po ôsmichhodinách sme sa dostali do krajiny permafrostu – večne zamrznutej zeme abrodili sme sa rozmočenou stepou. Permafrost rozmŕza v letných mesiacochlen do hĺbky 1,5 až 2 metre. To spôsobuje, že voda ktorá naprší nemá kamvsakovať a vytvára rozsiahle bažiny pozdĺž pobrežia do ktorých sa zabárajúnepodkuté kopytá koní. Nakoniec sme sa utáborili na vyvýšenej planineporastanej vysokými smrekovcami chrániacimi nás pred ostrým vetrom vanúcim odjazera. Vodu berieme z blízkej zátoky. Je síce nádherne priezračná ale ajtak do nej sypeme dikacid – dezinfekčný prostriedok českej armády. Voda potomchutí ako z bazéna, ale je zaručene bez baktérií.   Celý deň v drevenom mongolskom sedle dázabrať aj tým skúsenejším jazdcom. Musel byť na nás komický pohľad, keď smezosadli z toho zvieraťa, chodili sme naširoko ako naštopané kačice. Našimongolskí sprievodcovia sa na nás smejú od ucha k uchu a ja vtedy pochopímprečo ich je len 2,5 milióna na tak obrovskom území. Strávim jeden deňv sedle a  mám pocit, že som užnadosmrti impotentný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhý deň sa zvlášť neponáhľame. V sedle dlhšie ako päť hodín ajtak nevydržíme a pol dňový oddych v panenskej prírode nám padne vhod.Jeden miestny samotár, žijúci v malej jurte na brehu jazera ukazujePetrovi, kde určite chytí rybu. Petervyťahuje jeho skladaciu udicu a pokúša sa na blyskáčik chytiť jazernéhopstruha. O chvíľu celý natešený nesie hneď troch pstruhov a dva ostrieže. Vo vodáchjazera žije aj najväčšia mongolská ryba taimen. Je podobná našej hlavátke, nov týchto oblastiach dorastá do gigantickejších rozmerov. Hneď sapripravuje veľká hostina na ktorú sa pridajú aj Sou s Nikolasom. Soupochádza z hlavného mesta Taiwanu - TaiPei a Nikolas je Francúz zAvignonu. Tiež sa s nami podujali absolvovať cestu na koňoch do neznámejdivočiny severného Mongolska. Ja ako jediný vegetarián výpravy to mám dosťťažké. Musím čeliť neustálym uštipačným poznámkam mojich kamarátov a tonehovorím o reakciách miestnych nomádov, keď sa dozvedia o cudzincovi, ktorýnejedáva mäso, chodia si ma obzerať ako mimozemšťana. Tentoraz sú však radi, že sa so mnou nemusia deliť opečenú rybu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Celé poobedie pokračujeme ďalej k severu v nenáročnom teréne.Ale keď konečne zastavíme, sme radi, žeje už večer a nemusíme pokračovať ďalej. Je známe, že Európanov po i lenkratšom jazdení na malom mongolskom koni bolí zadok. Je to kvôli ich sedluktoré je celé drevené. Preto nám na vlastnú žiadosť sedlá vymenili. To že sanápadne podobali na penové sedadlá z vojnových ruských motoriek je lenzhoda náhod. Aj tak nás zadky boleli, a nielen to. Niektorým z nás (mojamaličkosť) sa rany hojili ešte tri týždne.


Tábor sme postavili v smrekovcovom lesíku naupätí hory Uran Dosch uul (2792 m/m) asi 65 kilometrov severne od Hatgalu. Nadjazerom sú hneď dve dúhy nad sebou a v diaľke vidieť burjatsku posvätnúhoru Munku Sardyk. V blízkosti sa pokojne pasú naše kone a my vychutnávameten boží kľud všade naokolo. Ráno vstávam veľmi zavčasu. Mal som v úmyslefotografovať východ slnka nad jazerom. V krištáľovo čistej vode sa akobyv zrkadle odrážali ohnivé mraky plávajúce na nebi. Oslepený ohromnýmranným predstavením som takmer zabudol túto nádheru zvečniť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Už tretí deň sana okolitý svet pozeráme z konského chrbta. Pokračujeme stále na sever,popri impozantnom vrchu Haros uul, cez les zničený rozsiahlym požiarom až tam,kde sa hory najviac skláňajú k jazeru. Sme u konca našej dobrodružnej cesty nakoňoch. V priesmyku Jigleglyn Davaa sa lúčime s našim sprievodcom Nimmom ajeho bratmi, ktorí sa vracajú naspäť na juh do Hatgalu. My smerujeme na východdo horského sedla cez ktoré sa chceme dostať do Zölönu, mestečkarozprestierajúceho sa medzi pohorím Hor’ Dil‘ Sar‘ Dag‘ a Ulaan tajgou, kdežije národ Catánov.

Lúky sú tu plné šampiňónov, lesy naopakhríbov a kozákov, ktoré tu žiadny Mongol zo zeme nezodvihne. Nám aspoň trochuspestria našu jednotvárnu stravu pozostávajúcu z ryže, cestovín, krupičnejkaše a instantných lisovaných polievok (s úspechom sa ujal termín kozmických).Cesta do sedla nie je príliš náročná, len prechod cez dravé horské bystriny námuberá z času. Je po dažďoch a tak sú silno rozvodnené. Niekedy nezostávanič iné len si vyzuť topánky a prebrodiť na druhú stranu. Jedno brodenieušetríme priečnym traverzom. Nie sme nijak zvlášť dobrí skalolezci, no výkon s20 kilogramovým batohom na chrbte po takmer kolmej stene ponad hučiacu riavu sami zdá celkom odvážny. Po niekoľkých hodinách sme sa z horského sedlaJigleglyn dostali na druhú stranu. Malá rieka by nás mala vyviesťz údolia. Unavení a premočení si sadáme na podmytý breh. Nad nami savypína končiar Khuren uul (3023 m) s bielou čiapkou snehu na vrchole. Jeuž skoro večer a tak je načase rozložiť náš tábor. Staviame ho blízkonenápadného prítoku na malom polostrovčeku. Sme priamo v srdci neznámych hôr.Vysoké končiare sa ako stredoveké hradby vinú pozdĺž údolia tvarovanéhoľadovcom. Priamo pri našom tábore rastie divá rebarbora. O pár metrov vyššie zas horské čučoriedky a červenéríbezle. Nad hlavou krúži orolstriehnuci na malú ryšavú veveričku v korune vysokého smrekovca. Tuprežívame naše londonovské sny o divočine. Ďaleko od ruchu hlučných veľkomiest,neustáleho stresu, hustého smogu a vôbec všetkých tých uponáhľanýchcivilizačných javov, ktoré nám dennodenne strpčujú život.

To be continued ...

Obrázok blogu


Martin Ondrejka

Martin Ondrejka

Bloger 
  • Počet článkov:  41
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Geológ,cestovateľ - Prírodovedecká fakulta UKKatedra Mineralógie a Petrológie Zoznam autorových rubrík:  Cestopisy očami geológaGeológia pre všetkýchDánske impresieOstatné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu