Krajinou dávnych chánov – časť VI. (Naša hora)

Horami severného Mongolska (zdroj: Martin Ondrejka)

Mount Martin
Budíme sa do nádherného a takmerbezoblačného rána. Bol by veľký hriech nevyužiť túto jedinečnú príležitosť k výstupuna jednu z okolitých dvojtisícoviek, ktorých je tu ako maku. Túto možnosťvšak využívam len ja s Martinom. Ostatní ostávajú v tábore. Do batohasme pribalili kúsok čokolády, sušené hrozienka, dva litre vody a mohlo savyraziť v ústrety vrcholu. Máme tri úplne rozdielne mapy, hotové skvostymiestnej kartografie a tak ideme radšej podľa kompasu a výškomeru. Na miestnychmapách sú naznačené len najvyššie a posvätné hory. Väčšina z nich všaknemá ani len meno a nadmorskú výšku si môžeme len domyslieť. Na našu horuneviedol žiadny turistický chodník, žiadne značky neukazovali smer, nestretlisme tu žiadneho turistu. Boli sme tam úplne sami, pravdepodobne prví Slováci amožno aj Európania, ktorým sa naskytol tak nevídane emotívny pohľad na okolitúkrajinu z bezvýznamného vrcholu niekde v centrálnej Ázii. Nazvali smeho Mount Martin, v mongolskom jazyku Martin uul podľa našich krstnýchmien. Na vrchole sme nechali odkaz v krabičke od filmu, keby ste náhodouišli okolo.

Dňa 3.8. 1997 o 14 ⁴⁴ hod.(7 ⁴⁴ SEČ) vystúpili na vrchol (2440 m/m, podľa nášho výškomeru)Martin – Kolohnát Macharik a Martin Ondrejka, obaja Slovenská Republika.

Z vrcholu je nádherný výhľad, najmä naKhuren uul vysoko prevyšujúci ostatné hory a na ligotavú hladinu jazera Hövsgolnuur viditeľného vďaka dobrému počasiu. Dokonca v diaľke na severe bolovidieť pás zasnežených vrchov tiahnucich sa západovýchodným smerom, čo môžu byťuž ruské Sajany aj s burjatskou posvätnou horou Munku Sardyk. Na západesme spoznali doposiaľ málo preskúmanú Ulaan Tajgu skrývajúcu vo svojej večnejtemnote tajomný národ Catánov žijúcich ešte podľa starodávnych zvykov arituálov. Sú to lovci divých sobov, ktorých lovia ešte stále pomocou klasickéhodreveného luku – dzanga. Spiatočnú cestu volíme po západnom hrebeniz ktorého sme strmým žľabom zišli až do doliny otvárajúcej sa do širokej,močaristej stepi. Celú dobu neprestajne niečo pokrikujeme, spievame atlieskame, aby sme neprekvapili nejakého medveďa pochutnávajúceho si práve nalesných čučoriedkach. Do tábora sa vraciame s nočnou tmou v pätách. Nadránom sa počasie pokazí a začne silno pršať. Trápia nás obavy, ako sa dostanemez hôr. Ak prší, prechod cez horské sedlo je takmer nemožný. Rieka saokamžite rozvodní a prúdy bahna sa valia dolu údolím. Našťastie dážď ustávaokolo obeda a my môžeme pokračovať po prúde ďalej. Opäť sa musíme niekoľkokrátbrodiť. Pri jednom z prechodov sa stratili Jano so Stanom, ktoríprechádzali rieku na inom mieste. Navyše Peter objavil v riečnych nánosochvlčie stopy. Už Nymdorj z Hatgalu nás varoval pred vlkmi a medveďmi a takbol o jeden dôvod viac, rýchlo ich začať hľadať. Pokrikovanie a vypiskovaniebolo úplne zbytočné. Silný prúd rieky prehlušil všetky okolité zvuky, takže náminé neostávalo, len sa rozdeliť a nájsť ich stopu. Našťastie v mäkkomriečnom piesku to nebol až taký problém. O malú chvíľu sme v diaľkezazreli Janove červené pončo. Čakali nás na jednom z obrovských štrkových náplavovbezstarostne otŕčajúc svoje dlhé hnáty. V podvečerných hodinách sme narazilina poľnú cestu, po ktorej prechádzali piati kosci trávy na koňoch. Boli to prvíľudia, ktorých sme stretli takmer po štvordňovom trekingu naprieč horami.Dozvedeli sme sa, že do osady Zölön je to pol dňa cesty na koni. Dobré však je,že hory už pomaly ustupujú a dolina sa rozširuje do strán. V diaľkev stepi sme zahliadli malý belavý stan. V ňom žila štvorčlenná rodinapochádzajúca z Zölönu. V osade však bývajú len počas zimných mesiacov.Takmer celý rok trávia uprostred divočiny v horách. Chceli sme sa lenspýtať na cestu a pokračovať ďalej. V Mongolsku je zvykom uctiť si hostí atak sa začala pripravovať hostina. Ponúkli nás tradičným mongolským čajoms kobylím mliekom a soľou. Ponúknutú porciu varenej baraniny prenechávamradšej mojim priateľom a pochutnávam si na práve nazbieraných čučoriedkach. Povečeri nám pripadalo veľmi nezdvorilé zodvihnúť sa, poďakovať za jedlo apokračovať ďalej v našej ceste na západ. Zostali sme aspoň na kus reči ajkeď bolo už neskoro a mali by sme pomaly rozmýšľať, kde prečkáme noc. Keď smesa konečne zodvihli, slnko už dávno spalo za horizontom.

V týchto častiachúdolia nie je ani kvapky vody. Celá mohutná rieka sa stratila v obrovskýchštrkových náplavoch a necháva nás kráčať po jej vysušenom koryte. Ľutujeme, žesme si nezobrali vody do zásoby. V hlbokej tme nevládne pokračujeme ďalej.Od úst sa priam práši, kolená podlamujú, stále ťažší a ťažší batoh tlačí,chrbát bolí. Kdesi z pod skaly nakvapkáme akúsi žltkastú tekutinu preprípad, že by nebolo inej možnosti. Nebolo, a tak varíme dikacitový čaj.Každému sa ujde len zopár hltov. V to smädné ráno som si nemohol spomenúť namôj sen, no určite to bolo o vode. Obloha sa zastrela hustými mrakmi a vyzeraloto na dlhodobejší dážď. Ešte šťastie, že sme už z hôr a po stepi sapostupuje predsa len rýchlejšie. K obedu takmer po dvadsiatich hodináchsme konečne v diaľke zacítili vodu. Tá je vôbec v Mongolsku vážnavec. Buď je jej priveľa, buď primálo, raz je jej všade až ju preklínaš ainokedy od pár hltov závisí tvoj život. Za brodom sa stretávame s prvýmiznámkami civilizácie. Od jazera Hövsgol sme prešli niečo vyše osemdesiatkilometrov naprieč horami. Súvislé prívaly studeného dažďa nás ženú vpred.Stúpajúci dym z okolitých júrt nás volá na teplý čaj k miestnymnomádom. Videli nás už z diaľky prichádzať a prišli nám naproti. Do jurtysa vchádza cez malinké dvierka, väčšinou červené a pomaľované farebnýmiornamentmi. Jano so svojimi 192 centimetrami a s veľkým Tatranom na chrbtečasto vliezal dnu štvornožky. Von zúri poriadny lejak, no vo vnútri jurty jepríjemne teplo. Piecka je pre nomáda žijúceho v stepi posvätná. Nikdyv nej nespaľuje odpadky. Prináša to vraj pohromu pre celú rodinu. Tiež sidávame pozor, aby sme nestúpili na prach vo dverách. Nad pieckou okolo komínasa sušia kúsky baranieho a kobylieho mäsa. Celá jurta pôsobí útulne a čisto. Napodlahe sú teplé jačie kožušiny, koberce sa vešajú len pre okrasu na stenu.Oproti vchodovým dverám je maličký oltár z fotografiami pradedov, dedov asynov z rôznych príležitostí. Tá najvzácnejšia je od návštevy Dalajlámuv Mongolsku. Naše miesto je na ľavej strane pre hostí. Domáci sa usadilina pravej. K teplému čaju dostávame aj tarak – mongolský sladký jogurt atekuté maslo cicgi. Od hostiteľov sa dozvedáme, že Zölön je za najbližšímpahorkom a to ma potešilo ešte viac ako miska chutného taraku. Posilneníkalichom tuhého archi opúšťame vyhriatu   jurtu. Späť do   daždivého nečasunás ženie vidina drevenej osady strácajúca sa ako duch v hustej prízemnejhmle. Kráčam so sklonenou hlavou. Dívam sa na špičky topánok a rátam každýkrok, ktorým som stále bližšie k cieľu. Keď len náhodou zodvihnem predseba zrak, stojím len pár centimetrov od hlavy ozrutného jaka s ostrýmirohmi nebezpečne namierenými rovno na mňa. V mysli hľadám všetko červenéna mojom oblečení aj keď viem, že je to poriadna blbosť.   Určite mi nerozumel, že mám len tienajčistejšie úmysly, ale predsa sa uhol z cesty na bok. Srdce som mal ažv krku, keď som sa odvážil urobiť prvý krok a   prejsť okolo neho do bezpečnej vzdialenosti. Akoby mi porozumel aodišiel trochu stranou. Zostala po ňom len teplá pariaca sa kôpka. Ešte že pomne nezostala podobná.

Opité mesto
V Zölöne sa na miestnej pošte pokúšameprehovoriť nejakého šoféra, aby nás odviezol do krajského Mörönu. Miestniosadníci však nevychádzajú z alkoholového delíria a navyše požadujú od nászakúpenie špeciálnych víz za pobyt v ich úžasnom aimaku. Až náš študentskýmedzinárodný preukaz na nich zabral a karta sa obrátila. Ubytovali nás dokoncana miestnej radnici. Nasleduje nekonečné zháňanie auta, ktoré keď už je, takhodinu pred odchodom šofér zistí, že nemá benzín, potom benzín krvopotnezoženieme, medzitým sa auto pokazí, tak zháňame iné, lenže do rána nášdodávateľ onen benzín prepije. Toto sa opakuje viac krát a my tu už trávimetretí deň a navyše sa množia správy o nezjazdnosti cesty kvôli pretrvávajúcimdažďom. Neostáva nám nič iné, len čakať na cisternu s benzínom. Tá všakmôže do tejto oblasti doraziť aj o 5-6 dní, kedy presne nevie nik. Je už 7.augusta a my trčíme niekde na konci sveta bez možnosti dostať sa aspoň doMörönu odkiaľ nám 8. augusta odchádza autobus do hlavného mesta. Je nám jasné,že ak sa nestane nejaký zázrak, autobus nestihneme a ďalší ide až o 5 dní. Dotejto neutešenej situácie na obed tretieho dňa zatrúbi pod oknami radnice modrýsovietsky džíp značky UAZ a vôbec nám nevadí, že sa v ňom okrem pol tonybatožiny povezieme deviati. Ja ako najmenší účastník výpravy zaujímam miestov batožinovom priestore, čo sa mi neskôr stane takmer osudným. Smerujemena juh krížom cez trávnatú step. Záleží len na vodičovej orientácii. On tvrdí,že tú správnu cestu vie vycítiť. Ešte sa mu nestalo aby v stepi zablúdil.Po niekoľkých hodinách jazdy sa po ľavej strane objavuje kužeľovitý Delgerchan– tajomný vrch, o ktorom sme sa od miestnych kočovníkov skoro nič nedozvedeli.Na pravej strane   lemujeme už spomínanúpochmúrnu Ulaan Tajgu. Pôvodným cieľom nášho putovania do Ulaan Tajgy malo byťvystopovanie národa, alebo skôr len kmeňa Catánov, ktorý v počte asi dvestoľudí kočuje v blízkosti ruských hraníc. Miestne pomery, vrtkavosť počasia,extrémna neschodnosť terénu a tiež obmedzená platnosť víz, táto čierna morakaždého pútnika, čo pristrihuje krídla príliš slobodným deťom nás nakoniecprinútia od tohto plánu upustiť. Neskôr stretávame jeden francúzsky pár, ktorýsi najal akéhosi miestneho medveďobijca a ten sa s nimi týždeň predieralhustou tajgou až nejaké rodiny Catánov našli. v Ulaan Tajge je ajpramenisko jednej z najväčších sibírskych riek, Jeniseja.   A práve Malý Jenisej (v Mongolsku   Šišhed gol) sa nám postaral o príhodu naktorú nikdy nezabudneme.
Skrčený medzi veľkými geletami s kumysoma našimi batohmi som tŕpol vždy keď auto na „ceste“ poskočilo. Okolo obeda smedorazili k brodu Malého Jeniseja. Po tých nekonečných lejakoch vyzeralmohutne ako o pár tisíc kilometrov severnejšie, tak ako si ho pamätám ešte zcesty naprieč Ruskom niekde v krasnojarskom kraji. Handrou sa utesnili sviečkyna motore, zapla sa redukcia a čľup do vody. Auto sa pomaly zabáralo do mäkkéhobahnitého dna a voda vo vnútri kriticky stúpala. Keď sa však zastavilo a motordefinitívne kýchol naposledy, prúd obrovskej masy vody   sa oprel do ľavého boku a auto sa nahlo nastranu. Ktosi nám na pomoc hádže lano, šofér ho zle upevní a po jeho odtrhnutísa situácia ešte zhoršuje. Vody je už do pol okna a všetci sa snažíme telamivyrovnať nerovnováhu. V zúfalej situácii som hlavne ja, uväznený medzi batohmiplánujem s nožom v ruke opustiť auto rozrezaním strešnej plachty. Ostatníčakajú na šoférovo znamenie vyskakovať z auta poslednými dostupnými dverami.Druhý otras by už auto nevydržalo a prevrhlo sa. Prúd vody by nás odplavilmožno až do Ruska. Riskantným manévrom šofér upevní lano ešte raz a každý sámpodľa svojich možností hypnotizuje lano a sľubuje Bohu čoho všetkého sa zriekneak toto prežijeme bez ujmy na zdraví a nedajbože aj životoch. Traktor eštezopárkrát prešmykne, ale nakoniec zaberie a my tých druhých dvadsať metrovnedýchajúc a so srdcom v krku úspešne zdolávame. Na druhom brehu všetcitancujeme okolo auta od šťastia, že sme to v zdraví prežili. Nakoniec smedo Mörönu prišli načas, no ponáhľať sme sa veru nemuseli. Autobus  neodišiel, pretože šofér malv neďalekej osade frajerku. Čo tam po cestovnom poriadku, láska je láska.Ak autobus príde, nie je vôbec isté, že sa dostaneme dnu. Vo vnútri je častotoľko ľudí, že sa nedajú ani otvoriť dvere. Pred nástupom je lepšie sa vyzuť,pretože uličku vypĺňa množstvo batožiny, často i do výšky vyše metra. Šofériautobusov si nikdy nelámu hlavu s počtom cestujúcich. Ale keď ich je užnaozaj priveľa a zaberajú aj šoférov životný priestor, uchýli sak radikálnemu opatreniu, ktoré sa často používa na medzimestských linkách.Jednoducho autobus nezastane priamo na zastávke, ale o pár sto metroch ďalej,väčšinou v kopci. Dav zbesilo uteká a ťahá za sebou aj svoj ťažký náklad.Ak ich je ešte stále priveľa, autobus sa premiestni zas o pár desiatok metrovďalej. To už väčšina nevydrží a k dverám autobusu sa dostanú len tínajschopnejší. Ostatní majú smolu a musia čakať na ďalší spoj. Je to veľmi komickésledovať, ale len v tom prípade ak sedíte v spomínanom autobuse anehrozí vám, že nestihnete dobehnúť.
Len s niekoľko hodinovým meškaním, čo jenakoniec v Mongolsku úplne bežné sme opustili krajský Mörön a o necelé dvadni sme si už dopĺňali naše zásoby na starom známom Technickom inštitúte vUlaanbaatare. Chceli sme sa ubytovať v tom istom hoteli ako pred odchodomna sever. Lenže v meste sa koná akési medzinárodné stretnutie misionárovz Európy a všetky lacné hotely sú beznádejne obsadené do poslednej izby.Našťastie recepční hotela sú podnikaví obchodníci a behom polhodiny nám vybaviaubytovanie v prenajatom byte. Teplá sprcha a vaňa takmer spôsobiliv našej výprave prvú vážnejšiu krízu.

To be continued ...