Deti Zeme

Autor: Martin Ondrejka | 10.4.2006 o 12:00 | Karma článku: 11,84 | Prečítané:  2931x

Kedysi boli Deťmi Zeme. Naivné mladé štence, bez skúseností a životných omylov. Len s veľkými plánmi s ktorými chceli zmeniť svet. No ten nakoniec zmenil ich.

Mal som asi šestnásť, keď sa mi do rúk dostala útla knižka od Johna Seeda – Myslieť ako hora. Toto ekologické dielko, vytlačené na recyklovanom papieri na mňa zapôsobilo silným dojmom. Vždy som mal rád prírodu a John Seed mi len pripomenul, že mať rád nestačí, treba ju aj chrániť. Kúpil som si vlastný strom, kdesi na Čergove a stal sa prísnym vegetariánom, len tak, z jedného dňa na druhý. Mäso som už nikdy nedal do úst. S podobne zmýšľajúcimi priateľmi a martinskými skautmi sme sa pustili do veľkého upratovania sveta okolo nás. Spomínam si na našu prvú propagačnú akciu. Rozmnožili sme rozsiahly článok: HROZBA VEĽKEJ NULY, pojednávajúci o vtedy mimoriadne aktuálnom probléme ozónovej vrstvy. Po dlhom presviedčaní sme vyprosili povolenie od martinskej MHD a tak sme mohli naše posolstvá vylepiť priamo pred zraky hromadne cestujúcich Martinčanov. Mali sme z toho dobrý pocit. Každé ráno som sledoval ľudí v autobuse a keď náhodou niekto zablúdil pohľadom na ten článok, bol som šťastný. Naivne som si myslel, že od vtedy sa ozónová diera bude už iba zmenšovať.

Chodili sme často na výlety do prírody. Vyprosili si od riaditeľa na gymnáziu ekologické semináre. Tie boli ale zrušené po našom vypočítavom bojkote Mc Donaldu v Holandsku, kde sme boli na školskom výlete. Družobná škola nám vtedy venovala 15 guldenové poukážky na fast foodový obed. Bol z toho medzinárodný škandál a my sme skončili s triednym pokarhaním.

Každý rok sme za vreckové kúpili vianočného kapra a s veľkou slávou ho vypustili do miestneho rybníka. Každý rok, desať šťastných detí a jeden kapor, ktorý dostal druhú šancu.

Po nejakom čase sme založili ekologickú organizáciu. Vlastne len regionálnu pobočku. Centrum bolo vo Zvolene a šéfoval jej Tomáš – presvedčený ochranár, ktorý nás ochotne prijal do kruhu svojich detí Zeme. Chodievali sme každé leto na Zaježovú, kde mali Deti Zeme svoju terénnu základňu. Čistili sme les aj staré studne, kosili horské lúky a večer zaspávali na senníku. Zasoplené nosy a opuchnuté oči od sennej nádchy sme hrdinsky trpeli. Nebolo to ľahké, ale bolo to krásne, lebo sme nemysleli na svoje útrapy. Na Zaježke nás volali Stromári a my sme na to boli poriadne hrdí.

A chodilo sa aj do hlavného mesta. Chodilo sa manifestovať. Proti všetkému a všetkým. Proti jadrovým elektrárňam, skládkam, spaľovniam, nadnárodným spoločnostiam, bitúnkom, či nehumánnym testom na zvieratách. Manifestovalo sa proti tetrapakom, chceli sme radšej mlieko vo fľašiach. Manifestovalo sa až na dno blahobytu a našich možností.

Roky plynuli a my sme sa rozpŕchli po vysokých školách. Mali z nás byť budúci lekári, historici, či učitelia. Ja som sa rozhodol pre štúdium geológie. Už som pre Tomáša nebol spriaznenou dušou. Chcel som sa stať geológom – symbolom drancovania Zeme, vyhľadávajúcim uhlie, ropu, urán. Otvárajúcim stále nové a prírodu hyzdiace bane, či ospravedlňujúcim nezmyselné klčovanie lesa na nových ložiskách.

Dnes som niekoľko rokov v praxi a žiadnu baňu som neotvoril, ba ani uhlie, či ropu nenašiel. Tomáš pracuje u Coca Coly a na Zaježovú už asi zabudol. Dnes šoféruje svoje auto znečisťujúce ovzdušie a nosí kožené topánky. V supermarketoch kupuje tetrapakové mlieko a denne minie viac vody, ako skutočne potrebuje. Ale možno mu krivdím, možno som taký práve ja.

Po dlhom čase si uvedomujem, čo všetko sa zmenilo. Stal som sa skeptikom. Zdá sa, akoby to všetko bolo úplne zbytočné. Pochybujem, že nás niekto počúval a bral vážne. Pre dospelých sme boli len deti v puberte a nie deti Zeme. Bojovali sme s veternými mlynmi. Bojovali sme za lepší svet. Dnes mám pocit, že za svet, v ktorom by som už nedokázal žiť. Konzum ma pomaličky, ale isto prevychoval. Ešte stále odmietam mäso. Ešte stále triedim odpad. Poctivo zbieram papier a sklo vyhadzujem len do určených kontajnerov. Zdá sa, že som zostal jediný. Všetky tie bývalé deti Zeme už pohltil pasívny dav. Ale možno je to na niečo dobré. Kedysi niekto múdry povedal: Nechaj svet zmeniť teba a potom ty môžeš zmeniť svet.

Ešte stále vyčnievam z radu ... ešte krôčik mi chýba, aby som bol ako oni – zmierený, neškodný, stádovitý, tetrapakový, mcdonaldový a najmä ľahostajný. Zmenený svetom, aby som mohol začať od znova. Tento krát už naozaj.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

„Vláda zmeny“ chce poslušných úradníkov

Niekto zabudol, že terajšia vláda je zajtrajšia opozícia.


Už ste čítali?