Dve srdcia Patagónie - Torres del Paine

Autor: Martin Ondrejka | 19.3.2007 o 10:00 | Karma článku: 12,72 | Prečítané:  4678x

Drsná krajina zmietaná búrkami, spletitých fjordov a nádherných hôr cez ktoré sa kľukatí azda najznámejšia a najdlhšia štrková cesta tohto kontinentu Carretera Austral, ktorá dovedie ozajstných dobrodruhov do končín, kde číha nejedno dobrodružstvo. Nekonečné pásy mliečne modrých ľadovcov a jazier s farbou drahokamu od smaragdových, cez tyrkysové až po zafírovo modré. Kraj, kde v jednom okamihu padá sneh, prší a potom páli slnko, až vás to prinúti zbaliť do batohu vetrovku a vytiahnuť krátke tričko. Neobývané ostrovy a súostrovia Ohňovej Zeme, či malý kúsok Antarktídy prehlásený čílskym územím – to je Región XII, čiže Magellanesova Zem. Cestovatelia sem prichádzajú obdivovať tunajší klenot, Národný park Torres del Paine, alebo proste len preto, aby mohli povedať, že boli na “konci sveta”.

Patagónia v PatagóniiPatagónia v PatagóniiRoman Hanes

El Último Rincón del Mundo

Španielska frázička, ktorú miestni gaučovia veľmi radi učia turistov, znamená posledný kút sveta. Vskutku výstižné pomenovanie aj pre samotné Čile, ktoré je geograficky vzdialené ostatným častiam Zeme. Zo severu, na hraniciach s Peru a Bolíviou tvorí prirodzenú bariéru najsuchšia púšť planéty - Atacama. Pozdĺž východnej hranice s Argentínou sa tiahne reťaz andských masívov no a na ďalekom juhu sa rozprestiera samotná Ohňová Zem a Hornov mys – koniec všetkých ciest.

Noc trávime na studenej dlážke autobusového terminálu v El Calafate. Spoločnosť nám robia túlavé psi hľadajúce trochu tepla a niečo pod zub. Noc je krátka, no sychravá. Hľadáme akúkoľvek zábavku, len aby sme zabili nudu. Už po stýkrát si natieram moje terénne topánky vode odolným krémom, čistím objektívy, či len tak z dlhej chvíle prebaľujem batoh.

V El Calafate celú noc prší a nie je tomu inak ani poobede v dvesto kilometrov vzdialenom Puerto Natales v Čile. Inak príjemné prístavné mestečko na brehu Seno Última Esperanza (záliv Poslednej nádeje), kde končia všetky námorné linky zo severu a kde už cítiť pravú atmosféru alá Tierra del Fuego. Puerto Natales je vstupnou bránou k národnému parku a väčšina dopravných spoločností premávajúcich pod Painove veže“ sídli práve tu. Cesta autobusom vedie úzkym údolím. Po pravej strane hrebeňa tušíme argentínsku hranicu a vľavo zas strmé úbočia padajúce priamo do fjordov na západe. Toto je ozajstné Čile, úzke a dlhé ako fazuľový lusk. Siné lagúny posiate ružovými bodkami plameniakov, početné rodinky divo žijúcich lám Guanaco, osamotený Nandú, či v diaľke za úvalom v pustej stepi červenajúca sa striežka ovčej farmy. To všetko v jedinom údolí na ktorého konci bije druhé srdce Patagónie – Torres del Paine.


Puerto Natales
Čilský prístav Puerto Natales v zálive Seno Última Esperanza.

V zovretí Painových obrov

Obvykle už z diaľky sa v závere doliny ježia zubovité vrcholy formácie Torres del Paine, či špicaté rohy Los Cuernos. Okolo nich sa vinú cesty naprieč lesmi ñire, pozdĺž burácajúcich riek, okolo blyštiacich sa ľadovcov až k vyhliadkam, ktoré berú dych. Môžete sa vydať aj na voľné priestranstvá patagónskej pampy, k menej navštevovaným častiam parku, od ktorých však stále vidíte vrcholky hôr. Totiž pokým je jasno. Kto sa raz vydá do Patagónie, musí na daždivé počasie chtiac-nechtiac natrafiť. Často je dážď hneď to prvé a možno aj jediné, čo vás pri myšlienkach o tejto časti Južnej Ameriky neskôr napadne. Typické patagónske počasie konečne dostihlo aj nás. Mohutná frontálna oblačnosť zahaľuje vyššie partie mračnými závojmi, ktoré vypadajú, že nikdy nezmiznú. Fúka silný západný víchor a padá dážď taký jemný, že ho nemožno vidieť len cítiť na tvári.

Stúpame proti toku Río Asencio až k lagúne, ktorá leží priamo pod východnou stenou samotných Torres del Paine (2850 m). Poslednú hodinu lezieme takmer štvornožky v ťažkom stúpaní, neustále kropení dažďom i rozdivočeným tokom. V takomto počasí sú končiare Painových veží zahalené v hustých mrakoch a niet šance ich zhliadnuť. Unavení ležíme na plochej žulovej skale a nevadí nám ani silnejúci lejak. Čakáme vyše dve hodiny, kým sa vytiahne opona mračien, no je to márne, dnes pršať určite neprestane a najbližšie dva-tri dni možno tiež. Vzdávame to a zostupujeme do tábora v údolí, kde je v hmlistom lesíku malá kamenná útulňa a pár vhodných miest pre stanovanie.

Druhý deň vstávame skoro ráno. Čaká nás poriadny kus cesty do táboriska pod masívom Cerro Paine Grande a Los Cuernos v údolí Francés. Počasie je stále neprívetivé a spôsobuje aj prvé problémy s brodením riek. Stretávame stále menej a menej ľudí a začíname pochybovať o schodnosti terénu. Netušíme, že CONAF (Corporación Nacional Forestal) už vyhlásil túto časť parku za nepriechodnú a odporúča zvážiť situáciu všetkým, ktorí sú ešte v registrovaných táboriskách. Držíme sa pravidla, že nohy musia ostať stoj čo stoj v suchu, no nakoniec sme radi, že sme sa nevykúpali aj s kompletným výstrojom pri brodení Río del Arriero. Vyše hodiny hľadáme čo najvhodnejší úsek. Nakoniec pomocou lyžiarskych paličiek úspešne prechádzame na druhú stranu. Ostala suchá len naša fototechnika. Zvyšok výstroja je premočený, z topánok vylievame vodu so štrkom, batoh nasiakol a váži minimálne 40 kilogramov. Pri pohľade na besnejúci tok, ktorý behom niekoľkých hodín stúpol desaťnásobne neveríme vlastným očiam, ani schopnostiam. Boh ochraňuj tých, ktorí neudržia rovnováhu na klzkých skalách a prúd ich strhne so sebou.

Až v neskorých hodinách sa konečne dostávame do Valle del Francés, kde na brehu rovnomennej rieky staviame tábor. Za jasného počasia prekrásne miesto s nádhernými výhľadmi na Painove rohy – Los Cuernos, Punta Bariloche, či ľadovec Francés.


Torres del Paine 1
Oblakmi zahalené veže Torres del Paine (2800 m).


Vecera
Večera v tábore pod Los Cuernos del Paine. Foto: Roman Hanes .

Mocné bobule Chaura

Nálada je pod psa. Táboríme síce priamo pod stenou Cuerno Principal (2600 m), no jej ladné krivky sú zahalené v závoji odporných mračien. Nemám chuť ani na večeru. Aj tak nám z potravín ostali len čínske rezancové polievky a jedna porcia cestovín. Celý dnešný deň sme za pochodu oberali lahodné lesné bobule, nazývané Chaura. Postupne nám nahrádzajú instantnú stravu stále častejšie. Ráno ich miešame s cukrom, na obed objedáme priamo z kríkov a večer z nich varíme niečo ako čaj.

Ideme spať pred polnocou, unavení a zmierení zaspávame pri klopotaní dažďových kvapiek. No nie na dlho. Výdatná porcia červenkastých bobúľ evidentne pôsobí ako mierne laxatívum a tak sa poberám opäť do vlhkej nepohody pod najbližší krík. V podstate mám z účinku bobúľ radosť, keďže moje zdravotné problémy na cestách mávajú zvyčajne opačný charakter ... viac konzistentný.


Mocné bobule Chaura
Mocné bobule Chaura - Pernettya Mucronata.


nazbierane bobule
Naše raňajky, obed aj večera. Foto: Roman Hanes .


Los Cuernos
Žulová formácia Los Cuernos. zľava: Cerro Hoja (2200 m), Cerro Máscara (2300 m),Cerro Norte (2400 m) a Cuerno Principal (2600 m). Pohľad z doliny Francés.


Lago Pehoé
Pohľad na Painove Rohy a jazero Pehoé. Foto: Roman Hanes.


Lago Pehoe
Tyrkysové jazero Pehoé. Foto: Roman Hanes.


Rano
Konečne lepšie počasie. Sušíme premočené veci a pijeme rannú kávu. Foto: Roman Hanes.

Patagónia, zem modrého ľadu a žulových hôr

Ráno nás víta konečne lepšie počasie. Slniečko, síce ešte ustráchane vykúka spoza mrakov, no pre nás je to priam balzam na dušu. Neleníme ani sekundu a rozkladáme navlhnuté veci po okolí. Popíjame rannú kávu a naberáme novú energiu do ďalších dní. Možno už nebude príležitosť, takže priorita na dnes je jasná. Tábor sa nikam presúvať nebude. Ostávame na pôvodnom mieste a vybehneme len hore do doliny, poza chrbát Painových rohov. Pohodová túra do doliny Francés je konečne obrovským zadosťučinením pre naše zmyslové orgány. Horský chodník vedie priamo popod impozantnú skupinu žulových batolitov Los Cuernos del Paine, na ktorých vrcholoch sa černejú metamorfované usadeniny pripomínajúce zahnuté rohy (Los Cuernos = rohy). Je to výsledok zložitých geologických pochodov v kombinácii s ľadovcovou činnosťou, ktorá formuje krajinu až dodnes. Toho dôkazom je aj Šedý ľadovec (Glaciar Grey), ktorý mimochodom vôbec nie je šedý, ale nádherne modrý. Nachádza sa v severovýchodnej časti parku a ústi do Šedého jazera (Lago Grey). Už druhý deň je nádherné počasie, celá obloha sa konečne otvorila a teplota sa šplhá pomaly k tridsiatke. No ako náhle vystúpime z veterného tieňa údolia priamo tvárou v tvár ľadovcu, takmer znehybnieme od mrazivého vetra, ktorý duje od zaľadnených plání na severe. Šedý ľadovec je vlastne len pohyblivým jazykom, ktorý steká z najväčšieho mimopolárneho ľadovcového poľa na svete Campo de Hielo Patagónico Sur. Jeho rozloha je úctyhodná. Zaberá vyše 16.000 km2, teda viac ako tretinu rozlohy Slovenska a siaha až 300 kilometrov na sever k fjordu Baker. Stojíme ako prikovaní nad strmým zrázom, žmúrime zaslzené oči od vetra, ktorého kvílenie prehluší len ohromný rachot odlamujúcej sa ľadovej kryhy. Cítime zvláštny pocit úzkosti, keď sa tisícročný ľad, ktorý pamätá dávne veky pomaly roztápa v šedých vodách jazera. Ten pocit už pretrval, pohľad na teliaci sa ľadovec a miznúce kryhy je jedným z posledných okamihov našich patagónskych dobrodružstiev. Už len stihnúť autobus do Punta Arenas u Magellansovho prielivu a potom 36 hodinový maratón späť do Buenos Aires.


Keby som mal na záver niečo povedať, čím je Patagónia taká magnetizujúca, určite by som spomenul, že je to zem na konci sveta“, kde aj bežné veci sú jedinečné. Že je to zem kontrastov a protipólov, ktorá plní všetky želania. Že je to zem drobných detailov harmonizujúcich v jeden mystický svet modrého ľadu a žulových hôr.

Porcelánová orchidea
Porcelánová orchidea: Chloraea Magellanica

Glaciar Grey1

Glaciar Grey3
Šedý ľadovec (Glaciar Grey) teliaci sa do Lago Grey.

Lago Grey
Šedé jazero (Lago Grey) s plávajúcimi ľadovými kryhami.

Strom
Cestou do tábora Las Carretas.

Guanaco1

Guanaco2

Guanaco3
Divožijúca lama Guanaco v N.P. Torres del Paine.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?